po 20-minutovom citani tejto temy som vlastne aj zabudla o com vlastne bola a aka je vlastne povodna "otazka"....stale viac a viac zacina byt aj toto forum o tahani za slovicka a unikani od povodneho "poslania" nazvu temy.
Ked uz takto rozoberate CT, tak pridam trosku aj s vlastnej skusenosti. Skusky sme absolvovali v KE, podla skusobneho poriadku CT ZA (p.Juhasova). Pravdupovediac keby sme zopar veci, ktore sa testovali na skuskach "nenacvicovali" aj pred skuskami, tak by sme asi nepresli. Predsalen asi nie je v beznom zivote pes postaveny do situacie, ked nanho hadzu stolicku, utocia s velkym revom palicou, pripadne hadzu mu pod nohy pribor a podobne. Taktiez si bezne nezatlacam psa do kuta a nebezim nanho s revom predstierajuc utok. Su to veci, ktore na skuskach boli a videla som ako psiska, ktore to zazili prvykrat zareagovali typicky "psovsky" stiahnutim usi pripadne celeho tela, vypulenim oci (casto vrcanim, chnapanim do prazdna) a unikom opacnym smerom. Skusky nespravili...
Na skuskach je na psa vyvijany natlak, ktory pri beznej praxi pes pravdepodobne nezazije, ale co ked.... co ked sa prave autisticke dieta rozhodne, ze na psa zautoci palicou, pretoze sa mu to zda zabavne a svojim sposobom uplne normalne? Asi tazko by ste vysvetlovali, ze pes sa len branil, ak by dieta pohryzol.
Mam za sebou terapie na dyslektickych taboroch, detskych domov, niekolko ukazok v materskych skolkach, skolach ci uz samotne terapie.
Po dvoch rokoch v tomto, musim povedat, ze prave po terapiach v detskom domove s detmi, ktore trpia roznymi poruchami, som sa tejto dobrovolnej cinnosti vzdala, nakolko moj pes to psychicky nezvladal a potom uz ani ja. Na terapii bolo vsetko ok, pes makal s radostou, avsak potom, ked som prisla domov som pochopila vyraz "zniceny pes". Ziadna chut do jedla, ziadny elan do zivota, po parhodinovej terapii sa dva dni daval spat do normalu. Taktiez niekoko zazitkov s tym ako ste v pritomnosti autistu a ten sa rozhodne, ze Vam skoci na psa, lebo to chce skusit, Vam na nalade urcite neprida.
Vela ludi z oblasti terapie tvrdi, ze v prvom rade je pacient, pes je len prostriedok a "vec". Toto ma donutilo z celehotohto kolotoca odist. Mozno niekto nepochopi, ale pre mne su moje psiska vsetkym a "bohuzial" mi su prednejsie ako nejaky cudzi pacient, ktoremu mozno v konecnom dosledku pomozem... mozno to znie prilis egoisticky pripadne sebecky, ale je to tak. Nebudem sa tvarit, ze toho psa to stale na 100% tesi, ked viem, ze niekedy sa v ramci toho, ze uz Vam chyba len krocik k uspechu pri liecbe a svojho psa tlacite do niecoho, co viete, ze uz je za jeho hranicou. Toto sa stava prilis casto, avsak taketo historky "svetlo sveta neuzru".
Samozrejme su chvile, ked vas hreje pri srdci, ked napr. dieta nieco na podnet psa urobi, nieco co dlhe roky nedokazalo a zrazu to robi len preto, ze tam je pes...
Takze len na zaver, canisterapia je krasna vec, ale len dovtedy kym vidite, ze to vasho psa bavi. A dolezite je poznat tu hranicu psa, za ktoru nemozete nikdy ist aj keby Vam chodilo po rozume: "...ved len raz..." Znicite si doveru psa vo Vas, nakolko na terapii ste pre psa velka opora a ked sa dostane do situacie, z ktorej nevie ako dalej, tak sa obrati prave na Vas a budete ocakavat, ze sa zanho postavite ako "ALFA".
ed emor: na tej prednaske v KE som ta akosi nepostrehla, aj napriek tomu, ze si tam cely cas bol, to mohla byt cest