Naozaj neviem ako napísať tento príbeh. Len viem, že ho musím zo seba dostať von. Som ešte plný dojmov a nesmierneho šťastia, pretože sa mi opäť splnil môj sen.

Nie je to tak dávno, čo som vám písal, že Rebeka už nie je medzi nami. I keď som dostal veľmi veľa listov, v ktorých ste sa ma snažili utešiť, nič na tom nezmenila skutočnosť, že mi Rebeka chýba. Jej strata sa odrazila i na mojej psychike. Články, ktoré som vytvoril po jej smrti boli toho dôkazom. Nie som človek, ktorý sa vie sťažovať. Každú situáciu zvyknem riešiť s prehľadom mne vlastným. Uvedomil som si, že veľkú zásluhu na tom mala Rebeka. V jej prítomnosti mi bolo všetko jedno. Smial som sa všetkým, ktorí ku mne vysielali negatívnu energiu, pretože Rebeka bola lapačom týchto jedovatých slín. Po jej odchode som musel čeliť všetkým útokom sám a i keď sa mi to darilo, stálo ma to zbytočne veľa síl. Musím však priznať, že som trochu podcenil všetkých tých, ktorí nám chcú ublížiť. Stačilo málo a už nepíšem. Dejiny sú plné takej nenávisti, ktorá sa po rokoch pretransformovala na pravdu. Bátoričku alias Čachtickú bielu pani až po 400 rokoch ide očistiť pán Jakubisko. Deti sa dodnes o nej učia tie nezmysly v škole. Na tomto príklade je vidieť, že nie skutky, ale reči robia z ľudí to, čo z nich chceme mať. Preto moja voľba znie: radšej zvieratá ako ľudia.

Mám aj Blšku, ale tú mám na úplne niečo iné. Je to taký malý šajo. V jednom kuse sa usmieva a najšťastnejšia je, keď ju mám na kolenách. Skôr by som ju prirovnal k príjimaču, ako vysielaču. Keď mi je ťažko, tak si ma jednoducho nevšíma a venuje sa inej činnosti. Rebeka naopak vždy vycítila, že som rozhádzaný a začala vysielať upokojujúce vlny. Práve vtedy bola jej prítomnosť na nezaplatenie. Kto chová mopsa mi dá určite za pravdu, že je ich pohľad plný porozumenia a lásky.

V poslednom období ako som už spomenul, musel som veľmi často odrážať útoky mojich neprajníkov. To čo sa dostalo na webovú stránku bolo minimum z toho, čo som dostával do pošty a po telefóne. Naozaj neviem prečo, ale ja som toho názoru, že zomierajúci kôň má najsilnejšie kopance. Dúfam, že to už mám za sebou. V takýchto chvíľach som myslel len na Rebeku a ľutoval, že nie je pri mne. Áno, mám aj chápajúcu priateľku, ale tá vždy nie je po ruke a taktiež nie je povinná znášať moje kolísajúce nálady. Rebeka to zvládala bez problémov a až vtedy som si začal uvedomovať jej stratu. No a teraz k tomu, čo sa mi stalo. Rozhodol som sa, že si zaobstarám mopsa. Preklikal som sa cez všetky útulky na Slovensku, ale žiadneho mopsa som v ponukách nenašiel. Keď už som na tých stránkach bol, tak som si aspoň čo to prečítal a porovnával našu prácu. Čo vám poviem, nemajú to ľahké nikde. Trochu ma rozladila košická organizácia, pretože som im veľmi fandil. Veľké bolo moje prekvapenie, keď som prišiel na to, že sme jediní, komu nevedia prísť na meno. Ale aj to sa stáva. Určite majú na to nejaký dôvod. Ale to som odbočil.

Naozaj som nevedel ako si zaobstarať mopsa. Nebol by problém nejakého kúpiť, ale ja som sa rozhodol, že už nikdy nebudem vlastniť kúpeného psa. Čo by som to bol za ochrancu zvierat, keby som podporoval množiteľov. V tejto neľahkej situácii sa mi ozvala moja priateľka MVDr. Freyová s výzvou na záchranu dvoch mopsíčat, ktoré sa narodili len s jedným očkom. Neviete si predstaviť ten údiv. Zdvihol som oči k nebesiam a ďakoval a ďakoval. S pani doktorkou komunikujem v posledných rokoch veľmi zriedkavo. Ani nepamätám kedy sme si naposledy písali, pretože už každý z nás má iné záujmy. Občas mi pošle nejaký ten email s obrázkami a múdrymi vetami s tým, že ho mám poslať ďalším, ale to je asi tak všetko. Osobný list a ešte k tomu tak cenný si však nepamätám. Mne záchrana zvierat zostala a jej cesta sa od tejto činnosti vzdialila z Pezinku do ordinácie v Bratislave. Je to veľká škoda, pretože to bol jeden z mála ľudí na Slovensku, s ktorým som si mal čo to o záchrane zvierat fundovane povedať. Čo si budeme nahovárať. V týchto aktivitách narazíte poväčšine na ľudí bez patričného vzdelania. Nechcem im upierať snahu, tá im nechýba, ale o čom sa môžete rozprávať s bývalými učiteľkami. Tie reči ťuťuli, muťuťuli na mňa neplatia. Na druhej strane vzdelaných ľudí v obore lákajú iné možnosti svojej sebarealizácie. Aj keď zvieratá milujú, využijú svoje schopnosti na rast svojej životnej úrovne. Ale aj tak pevne verím, že sa medzi nás pani doktorka vráti. Zo zákulisia poznám jej dôvody odchodu z našich radov, ale vám ich neprezradím. Ak si ešte raz pozorne prečítate, čo som napísal, prídete na to aj sami. Ale poďme k šteniatkam.

Okamžite som telefonoval na kontaktné číslo. Ozvala sa mi veľmi milá pani a ja som po niekoľkých vetách pochopil, že to nie je obyčajný množiteľ. Bolo mi to jasné hneď od začiatku, že to bude výnimka. Kto z chovateľov by chcel zachrániť nepodarený vrh? Slovo dalo slovo a dohoda bola spískaná. Obidve guľky pôjdu ku mne. Aby ste si utvorili svoj vlastný názor na pani Vlčkovú, dám vám k nahliadnutiu aspoň jeden list.

Dobrý deň, konečne som sa dostala k odpovedi. Včera som si mail prečítala o Rebeke tiež ale keďže mám tiež svorku psov tak do večera som nestíhala odpísať. Vám nemusím písať koľko hodín človek strávi so psami len kým dá do poriadku to čo stihli zaneriadiť za pol dňa. A to už nehovorím o šteniatkach každé poľuľkať, aby bolo socializované a nemalo strach zo života. Momentálne som v práci a teraz som dočítala vaše príbehy. Majú tu so mňa radosť. Včera keď som si prečítala v článku o názore na cirkev tak ma až tak zamrazilo lebo keby sa upaľovalo tak som asi medzi prvými. Asi len takýto ľudia majú radi zvieratá. A možno sa toto s tými mojimi šteniatkami malo stať aby ste sa dostali k druhej Rebeke. Ja síce chovám psíky aby si na seba a mňa zarobili, ale v podstate mám nie dobrý pocit keď ich predávam a neviem ako sa tam budú mať. No ale nemôžem ich rozdávať lebo nikto nechce aby som mu platila dobrým pocitom iba peniazmi. V tých vašich príspevkoch je veľmi veľa podobných názorov ako mám ja. Som rada lebo ja keď medzi "civilizovanými" ľuďmi poviem svoj názor tak si pripadám ako nejaká iná. Blízki si už na to zvykli, ale málo je takých, ktorí to chápu. Napr. môj sen - asi sa nikdy nesplní ale ktovie - mať niekde na vrchoch svoju farmu s kopou psov /tých už mám/, kone a pod., jeden džíp na nákupy a vôbec mi netreba ľudí a civilizáciu. Reakcia ľudí - divný pohľad a normálne vidím ako im preblesne hlavou myšlienka - tej šibe. Keď rodím šteniatka hlavne mopsy ktorým treba pomáhať odbaľovať šteniatka aby sa vôbec nadýchli a po pôrode mám svalovku 3 dni na bruchu čo tlačím s nimi tak ja mám pocit, ako keby sa mi narodili deti ale keď sa rozplývam tak nikto nič. A ešte k tým výstavám. Máme aj psíky s PP aj bez PP /nevidím rozdiel ale keď chcú papier nech ho majú/ a tým pádom musím absolvovať výstavy aby som ich uchovnila. Tie dni neznášam. Nechápem ľudí, ktorých to baví, motať sa tam dookola a robiť zo psov barbinky. Ja ich radšej zoberiem do hory a sú podstatne štastnejšie aj keď nie vždy vyzerajú ako z plagátu. Teším sa na rozhovor s vami, lebo ku zvieratám mám veľmi blízko, ale na toto, čo vy robíte som ešte asi nedorástla. Čo robíte so psami ktoré nikto nechce a máte ich tam už dlho? Veď potom sú už ako vaše a viete ich dať preč? My sme museli dať utratiť jednu fenku lebo mala veľké nevyliečiteľné kožné problémy a pre ňu to už bolo vyslobodenie, tak som sa na to duševne pripravovala rok, pol roka som v posteli večer plakala /čo ja nezvyknem/ a potom som sa odvážila. Preto aj pre tieto mopsíčatká hľadám domov - možno ešte viac ako pre zdravé - lebo oni sa na svet nepýtali a ja by som nemala to srdce dať ich utratiť len preto, že mi nezarobia peniaze. Ináč mopsíky sú strašne milé psíky. Ja stále vravím, že keď budem stará a budem mať v byte jedného alebo dvoch psov, tak to budú mopsy. Oni majú taký neodolateľný pohľad. Ale aj to viem, že darmo mám teraz veľa, tie budú totálne rozmaznané lebo najrozmaznanejšie aj teraz sú mopsíčky. Na ne sa dá kričať len kým sa nepozrú do očí. Tým výchova kričaním končí. Ale ja sa tu rozpisujem akokeby ste mali psov málo. Tá Vaša Rebeka mala fakt štastie že sa od toho množiteľa dostala k Vám. Ja som ešte teraz v šoku keď som videla na východe chovy. Bolo to vlani zima -20 a taký ujo /pre nás úplne neznámy len sused našich známych pri ktorých sme boli na návšteve/ nám kľudne ukazoval jeho chov. Skoro som tam skolabovala. Klietky jedna na druhej plný dvor, žiadne uteplenie, žiadna podložka vôbec nič a tam pozatvárané mopsy, buldočky, šarpeje a všetko na čom sa dá zarobiť a pár psov bolo v maštali. Keď som sa ho spýtala či to v tej zime prežijú tak mi povedal že do maštali sa všetky nezmestili a že on predtým choval kravy a svine ale psy lepšie vynášajú. Aj toto je týranie. Potom sa hanbím aj povedať že chovám psy lebo ak takéto niečo niekto videl tak si pomyslí že ich hádam aj žeriem. S pozdravom Vlčková ps: A možno to Rebeka zariadila, lebo kde by sme sa my dvaja už len mohli stretnúť. Moje psy sa nikdy nedostanú do útulku /kým sme tu/ a vy by ste si mopsíča ku mne neprišli kúpiť.

Ešte neviem, či si ponechám obidve. Pravdepodobne jedno darujem do dobrých rúk. Zas ale neviem, či to tak nemá byť a ja by som ich od seba nemal oddeľovať. Budem ich musieť určitú dobu skúmať, aby som nespravil nenapraviteľnú škodu. Jednému chýba ľavé a druhému pravé očko. Obe sú však rozkošné a aj z toho jedného oka hľadí na svet nevýslovná múdrosť. Opakujem, že by reinkarnácia?...

Čo k tomu dodať? Ja verím, že Rebeka hľadí na mňa z hora...

Toto mi prišlo dodatočne a musím vám to sprostredkovať:

čo sme my spriaznené duše či čo? Ja tu celé poobedie plačem vnútorne aj vonkajšie lebo tie ostatné šteniatka sme utratili. ZABILA SOM SI SVOJE 3 PSIE DETI a na predýchanie potrebujem čas. Išlo to s nimi rapídne dole vodou lebo už niežeby krívali oni sa už len plazili na predných nohách a bolo viditeľné že ich to bolí a trpia. Teraz trpím ja ale oni sa už majú dobre. Poslala som ich do psieho neba /nechcem nič počuť o spravodlivom bohovi lebo sa prestanem rozprávať/. Bola som s nimi do konca a na to vrtenie chvostíkov aj keď telo nevládalo nikdy nezabudnem. Svoj smútok potrebujem vykričať všetkým ktorí chcú počúvať aj tým čo nie. A ten článok je fajn. Zapôsobil na moju dušu ako balzam. Dúfam že Rebeka už bude držať aj nad mojimi ďalšími mopsíčatami ochrannú ruku. Tieto štenky si tam možno zobrala aby jej nebolo smutno. Dúfam, že 3 jej stačia. Gabriela

diskusia k príbehu