Je tu december. Mesiac, v ktorom sa obzeráme za uplynulým rokom a samozrejme pripravujeme na rok budúci. K decembru nesporne patria Vianoce. Je to sviatok, ktorý sa spája s časom pokoja, mieru, lásky a vzájomného porozumenia. Ľudia sú v tomto období na seba o niečo milší, prejavujú určitú náklonnosť aj voči tým, čo im počas celého roka ubližujú.

Priznám sa, že som v prvom roku očakával určitú spolupatričnosť človeka s nemými tvormi aspoň cez tieto sviatky. Žiaľ, žiadnu zmenu sme nespozorovali. Ľudia zostali ľahostajní i voči sebe a mňa to utvrdilo v presvedčení, že sa z nás vytráca duch vzájomnej úcty spolupatričnosti a podpory. Prečo tento názor?

Prvé Vianoce v útulku sme mali okorenené návštevou ľudí trpiacich vojnovým konfliktom v Európe. Bola to rodinka kosovských Albáncov. Pracoval som vtedy na úprave okolia a s deťmi sme rozvešiavali kŕmitka pre vtákov. Prišiel za mnou jeden pán tmavšej pleti a skomolenou taliančinou, zmiešanou s nemčinou a ruštinou sa mi predstavil. Nechápal som súvislosti. Do ruky mi vložil kúsok papiera, resp. účtenku z neďalekého hotela, kde bolo napísané moje meno a názov nášho zariadenia. Ešte stále som nevedel o čo mu ide. Zobral ma za ruku a odviedol k neďalekému mostu, cez ktorý vedie prístupová cesta k nám. Myslel som si, že tam nájdem zrazeného, alebo obeseného psa. Už v minulosti sa mi na tomto mieste naskytol taký pohľad. Keď sme zliezli po strmom brehu a ja som nazrel do tunela, oblial ma studený pot. Pod mostom sa túlila pod dekou matka so štyrmi deťmi. Vekový rozdiel medzi deťmi bol jeden rok a najstaršie malo štyri. Hneď som všetko pochopil. Bolo mi z toho nanič. Zavolal som manželke mobilom, aby prišla autom pre nás. Tie vyplašené detské pohľady a ustarostená matkiná tvár ma i teraz občas strašia po nociach. Predstavte si, že nejaký dobrák, alebo hlupák ich poslal do útulku pre opustené zvieratá. Zobrali sme ich k nám a ja som okamžite informoval políciu. Nevedel som, ako sa mám zachovať a toto sa mi zdalo ako jediné možné riešenie. Dubnica je vzdialená od česko-slovenských hraníc len niekoľko kilometrov a pokusy o prechod cudzincov cez zelenú hranicu, sú takmer na dennom poriadku.

Deťom i rodičom sme dali najesť a napiť teplého čaju. Potom sme sa spoločnými silami pokúsili o dialóg. Z rozprávania otca rodiny som sa dozvedel, že boli zbití a vyhnaní z českej strany na Slovensko. Prichýlili ich v nemenovanom hoteli. Keď z nich vymámili všetky peniaze, ktoré im ešte zostali, tak ich poslali k nám. Manželka sa rozplakala, pri pohľade na dve staršie deti, ktoré nevedeli jesť banány. Hrýzli do nich, ako do rožkov, bez toho aby si ich olúpali. Po dohode s políciou sme ich na noc prichýlili.

Zalarmoval som všetkých svojich známych a poprosil o pomoc. Deti i rodičia boli nedostatočne odetí a značne podchladení. O niekoľko minút sme si mohli na útulku otvoriť obchod-second hand. Mal som z toho veľmi dobrý pocit, že sme im mohli aspoň čiastočne pomôcť. Najmenšie dieťa sme i s matkou odviezli k lekárovi, pretože som mal vážne podozrenie, že je choré. Nemýlil som sa, dieťa malo zápal pľúc. Lekári mu nasadili antibiotiká a nedoporučovali ďaľšie dobrodružstvá cez hranice. Začali ho liečiť v pravú chvíľu, no o hospitalizácii v nemocnici sa nedalo uvažovať. Nemal by to kto zaplatiť a my sme nevedeli, čo sa bude diať ráno.

Do rána sme sa s Albáncom bavili a on nám opisoval všetky útrapy, ktoré zažil počas úteku a približoval hrôzy vojny. O všetkom som vedel len z dennej tlače a televízie. Boli to otrasné zážitky. Priznám sa, že z úst redaktorov a čítaného slova, to neznelo tak hrozne. Pokladám sa za odvážneho človeka, ale neviem, ako by som sa zachoval v jeho prípade. Nechcelo sa mi veriť, čo dokázali. Podľa toho čo hovoril, museli pri poslednom pokuse o prechod hraníc prejsť minimálne tridsať kilometrov v hlbokom snehu a ani jeden z nich nemal zimné oblečenie a topánky. Vraj boli na cestách od augusta. Otec mal trvalé následky na nohách po vybuchnutej míne a značne podlomené zdravie. Psychicky bol na tom veľmi zle, ale bol statočný.

Umožnil som mu, aby sa telefonicky spojil s príbuznými, ktorí mali relatívne šťastie a žili v bezpečí. Nevidel ich a nepočul o nich viac, ako rok. Z peňaženky vyťahoval jedno číslo za druhým a stále plakal. Vôbec som neuvažoval, koľko to bude stáť i keď to boli zahraničné hovory. Poviem Vám pravdu, ten účet ohrozil prevádzku nášho zariadenia. Spamätávali sme sa z tej platby takmer pol roka, ale stálo to za to. Dokonca sa nám pracovníci renomovanej telefónnej spoločnosti za omeškané platby vyhrážali exekúciou. Hneď, ako to bolo možné sme prestali využívať ich služby a dodnes splácame spomínaný dlh.

Ráno si pre nich prišli pracovníci cudzineckej polície. Prekvapil ma ich korektný prístup k týmto ľuďom, pretože som mal obavu o ich budúcnosť. Dali si od nás poradiť a požiadali o politický azyl. Na základe toho boli prevezení do azylového centra. Od toho času sme o nich nepočuli. Občas si na nich spomenieme a dúfame, že keď im už nie je dobre, sú aspoň v bezpečí. Môj syn nechápal, prečo mali tie deti takú veľkú radosť zo starších hračiek. Aké šťastie, že je u nás mier a my sa nemusíme báť o holé životy našich detí.

Možno sa niekomu bude zdať, že táto príhoda do poviedok o zvieratách nepatrí. Ja som naopak presvedčený, že sme spravili niečo aj pre opustené a týrané ľudské bytosti. Od tejto chvíle si môžeme povedať, že zachraňujeme aj ľudí. Ako málo stačilo a bol by vyhasol možno jeden, alebo viac ľudských životov. Všetko sa to odohralo niekoľko dní pred Vianocami a sviatočná nálada už bola v plnom prúde. Len Boh vie, ako prežívali Vianoce tí bezcitní a arogantní ľudia, ktorí ich poslali za mnou. V kútiku duše dúfam, že ich aspoň trochu hryzie svedomie. Miesto toho, aby im umožnili dôstojne prežiť sviatky, spoliehali sa na náhodu.

Čo sa potom deje so svedomím ľudí, ktorí vyhadzujú cez Vianoce do mrazu psov, malé šteňatá, mačky a iné nechcené zvieratá. Koľko tých ľudí "dodržiava" cez Vianoce všetky Božie prikázania a v kostoloch vyznáva jediného Boha.

Dovoľte mi na záver použiť citát, ktorý som našiel vo veľmi zaujímavej knihe:

Mravy a morálka jestvujú len v osobnom presvedčení a v spôsoboch správania, našim úsilim by malo byť, aby boli aj vo vžitom verejnom poriadku.

diskusia k príbehu