Toto útle psíča, o ktorom vám teraz rozpoviem príbeh zmenilo život nášmu Jozefovi. Keďže chcem,
aby mal dej určité súvislosti, musím vám najskôr opísať nášho Jozefa.

Jožko je náš pomocník, ktorého sme v minulosti prijali do pracovného pomeru v rámci akcie verejnoprospešných prác. Pamätám si na deň keď prišiel. Nevzbudzoval vo mne veľkú dôveru, pretože okrem iného, na otázku,
či má rád zvieratá, mi odpovedal, že on tu nie je od toho, aby mal niekoho rád. Má vraj robiť, čo mu rozkážem
a o jeho city sa nemám starať. Aj sa tak stalo. Ustavične som ho mal na muške, pretože som mal obavu,
aby sa kvôli svojmu pohnutému osudu nevyvršoval na tých nemých zvieratách. Jozef bol totižto takmer asociál. Márne sa snažil nájsť si prácu. Bol to problém, pretože nemal žiadne vzdelanie. Už ako dieťa osirel a musel sa starať o celú rodinu, pretože bol jediným "chlapom" v dome. Skončil na sociálnom úrade, odkiaľ mu dali odporučenie na nás. My sme v tom období prijímali ľudí ako na bežiacom páse. Prichádzali, odchádzali. Jedine Jozef vydržal. Ostatným sa práca so zvieratami hnusila, i keď s nimi priamo do kontaktu nikdy neprišli. Veď to poznáte, zápach, práca pod otvoreným nebom a neustály stres, čo keby sa nejaký ten pes dostal spoza mreží, alebo voľne pobehujúci kôň kopol. Ľudia sa vo všeobecnosti boja zvierat. Vždy im však vravím, aby sa báli ľudí. Prečo, to je snáď jasné. Zviera vám bezdôvodne neublíži. Ak je to naozaj bezdôvodne, zas za to môže iba človek.

Jozef väčšinou robil len pomocné práce a ku zvieratám sa nikdy priamo nedostal. Uplynul polrok a s našim Jozefom sme sa museli rozlúčiť. Jeho zmluva skončila a úrady nám ju nepredĺžili. Keď mám pravdu povedať, aj mi zostalo smutno. Jozef bol síce človek, ktorý svoje emócie mimoriadne dobre utajoval, alebo si ich vôbec nepripúšťal, ale bol čestný a pracovitý. Dokázal som mu odpustiť aj poldeci, alebo nejaké to pivo. Jednoducho mi pripadal ako stroj. Počas toho pol roka som ho nevidel ani raz pohladiť niektoré z našich zvierat. Musím však podotknúť, že im ani neubližoval. Jednoducho mu bolo všetko jedno. Bol rád, že má prácu. Pritom je to človek veľmi zručný, vyzná sa vo všetkých remeselných prácach a čo je dôležité, naučil sa pracovať s koňmi, ale to predbieham.

Krátko po Jozefovom odchode k nám prišla Sirka. Bola nájdená na hlavnej ulici nášho mesta. Je to hlavný ťah Trenčín - Žilina. Zmätene pobehovala pomedzi autá, až si ju niekto všimol, naložil do auta a priviezol k nám. Pri pohľade na ňu som ani len nepomyslel, že by mohla byť vyhodená a opustená. Bol som pevne presvedčený, že sa o ňu niekto prihlási. Žiaľ, mýlil som sa. Svoje meno si vyslúžila preto, že bola tak útla, že sme ju nemohli nechať ani v koterci pre šteniatka. Odvšadiaľ sa dostala von ako nejaký iluzionista. Bola mierna, tichá a nikdy neprekážala. Vždy sa vedela niekde schovať tak, aby nebola na obtiaž. Najradšej bola zakutraná celé hodiny v perinách. Začal som si všímať jej správanie a dospel k názoru, že tak smutného psa som ešte nevidel. Jej pohľad bol meravý, chvostík nosila dá sa povedať "na pol žrde", neštekala a nikdy sa nestalo, aby pribehla s ostatnými psami niekoho ku bráne privítať, alebo odstrašiť. Jednoducho totálny ignorant. Rozhodol som sa ju ponechať, ako len to bude možné. I keď bol o ňu mimoriadny záujem kvôli jej veľkosti (Sirka je pravdepodobne kríženec čivavy), bol som presvedčený, že prišla k nám s určitým poslaním a nikomu som ju nezveril do opatery. Sirka si spokojne vegetila v perinách, priberala na svojej hmotnosti a čakala na svojho nového pána. Nie, že by si neobľúbila mňa, ale cítil som, že to nie je to pravé orechové. Nikdy sa na mňa nenapojila a vnímala ma skôr ako ochrancu, než svojho priateľa. Najradšej bola osamote, nerušená inými psami a ponorená do svojho driemavého spánku. Pripadala mi, ako jeden veľký labužník. Vždy spokojne napapkaná a v teple. Až sa nám opäť vrátil Jozef. Prišiel bez ohlásenia a vraj mu mám dať nejakú robotu, lebo sa nudí. Vysvetľoval som mu, že ho nemôžem prijať, pretože nemáme peniaze na jeho výplatu, ale jemu to nevadilo. Vraj mu stačí keď dostane peniaze na autobus, nejaký obed a keď bude dobrá vôľa tak jedny cigarety denne. Kto by nechcel takého pracovníka a ešte k tomu osvedčeného? Z Jozefa sa stal dobrovoľník. Keď sme sa tak rozprávali v kancelárii, Sirka vyliezla spod perín a prejavila o Jozefa záujem. Zostal som ako obarený. Do tejto chvíle komunikovala len so mnou. Cudzím ľuďom sa priam vyhýbala. Jozef ju pohladil a vyriekol historickú vetu: "Viete vedúci, mne tie zvieratá chýbali". Jozef nastúpil hneď v ten deň a od tej chvíle sa od neho Sirka nehla. Jozef zostal ako vymenený. Chytá sa každej práce. Vstupuje ku psom do kotercov, rozpráva sa s nimi a samozrejme najviac so Sirkou. Ustavične ju má na kolenách. Sirka sa od neho nehne, ani keď Jozef sedí na voze a kočíruje Peja. Veľmi rada sa vozí na všetkom čo sa hýbe. Niet cesty s Jozefom v aute, aby tam chýbala. Ale čo ma najviac prekvapuje a je veľmi komické, Sirka sa rada vozí na fúriku. Vždy keď Jozef vyváža hnoj spod koni, cupitá za ním, ale späť už je na korbe fúrika. Je to úchvatný pohľad, aká sú s Jozefom zohraná dvojica.

Pre Jozefa som vymyslel aj príjem peňazí. Celkom slušne si zarobí pri rozvoze hnoja po okolitých záhradkách na voze s Pejom. Sirka je známa v širokom okolí. Ľudia ju volajú pes-kočiš, pretože ustavične sedí Jozefovi na kolenách a pyšne pozerá po okoloidúcich ľuďoch. Občas si aj od radosti zašteká. Keď sme pri tom hnoji, tak už nemáme problémy s jeho uskladnením. Päť rokov sme ho v inzerátoch ponúkali zadarmo, no takmer nikto oň nemal záujem. Teraz, keď im ho Jozef s Pejom a so Sirkou dovezie až na záhradku, idú si za ním ruky potrhať.

Možno sa niekomu zdá, že príbeh je o Jozefovi. A keby aj, určite si to zaslúži, aby sa o ňom vedelo. Jozef u nás našiel zmysel života a stal sa členom našej rodiny. Na tomto príklade je vidieť, čo všetko dokážu zvieratá spraviť pre blaho človeka. Jozef už nepije...

diskusia k príbehu