Tak už ich máme doma. Dve malé klbká plné nehy. Na svojich slabučkých nôžkach tancujú po koberci a objavujú nepoznané. Hľadia na svet s údivom, pretože sa ocitli v novom prostredí a bez mamy. Prišli sme v noci a šteniatka tvrdo spali. Museli sa ráno riadne vystrašiť, keď sa zobudili a necítili teplo svojej mamy. Ešte včera pili mliečko z bradavky, ale dnes sa už musia napapať sami. Toľko zmien naraz musia absolvovať, ale kto chce prežiť musí bojovať.

Priznám sa, kým som ich neuvidel a nevzal do náručia , nevedel som ako ich budem volať. Tých mien sme dostali viac než dosť. Dokonca aj v knihe hostí sa ich niekoľko premlelo. Chcem sa vám poďakovať za nápady a uznať, že nad niektorými som aj vážne uvažoval. Nad ktorými nepoviem, pretože pri prvom stretnutí som zmenil názor a dal som im mená, ktoré ma napadli v tej chvíli. Keď mi ich pani Vlčková dala do rúk, vrhli sa na mňa ako besné a svojimi malými jazýčkami ma celého pooblizovali. V tom momente som vyriekol meno Pusinky. Chlapec bude Pusík a dievčatko Pusinka.

Pusík je taký prispanejší. Je to mazel, stále by bol na rukách. Ak je nútený chodiť, každý krok ktorý chce urobiť si aj dva krát premyslí. Nevrhá sa do všetkého tak bezhlavo ako Pusinka. Tá je veľmi živá, všetko trhá a dokonca som z nej začul zvuky podobné vrčaniu. Ale navzájom sa dopĺňajú. Bez seba sa od seba nevzdialia ani na krok. Ešte šťastie, že moja kancelária je taká malá. Nie len kvôli tomu, aby boli Pusinky stále v kontakte, ale treba tu kúriť ako v inkubátore. Ak klesne teplota pod 20°C, začnú sa triasť a je im zima. Dosť na tom, že je tu „trenírková teplota“, aj tak najradšej vylihujú pred ohrievačom. Moja Blška je z nich nešťastná. Celú zimu to bol jej flek a teraz sa musí deliť s tými krpcami nie len o teplo, ale aj o mňa. Ale znáša to statočne. Vie, že príde chvíľa, kedy ju zoberiem na ruky a odnesiem do postele. Tam ma má iba pre seba. Pusinky si na toto privilégium budú musieť ešte nejaký ten mesiac počkať.

I keď robím zo psami veľmi dlho, tých šteniat som si užil naozaj len niekoľko. Nie, že by som ich odchoval málo, ale všetky som odovzdal do dobrých rúk. Pamätám si na Betty, bol to môj prvý pes na súťaže. Vtedy moja spolužiačka, úspešná pretekárka v služobnej kynológii Janka Krajčíková mala vrh šteniat od svojej pracovnej suky z veľmi dobrého spojenia. Nadbytočné šteňatá sa v tom období utrácali. Sama od seba mi ponúkla jednu sučku a ja som súhlasil. Musel som to však tajiť, pretože to bolo zakázané a nežiadúce, aby sa odchovávali aj vyradené šteniatka. Študoval som vtedy v Topoľčanoch a pamätám si na ten deň, kedy som mojej mame priniesol dvojdňové šteňa. Myslel som si, že ma s ním pošle kade ľahšie. Ale na môj údiv bola šťastná. Ja som sa musel ešte v ten deň vrátiť do školy a až po týždni som ju videl zas. Mama sa o ňu starala ako o svoje decko a vychovala mi psa, s ktorým som slávil niekoľko úspechov doma aj v zahraničí. Od zachráneného psa som začal svoju sľubnú kariéru kynológa. Na celej tejto príhode je dojemné to, že Betty bola z toho vrhu najúspešnejšia a taktiež mi prischla na dlhú dobu prezývka Betty. Je zaujímavé, že som si na túto príhodu nikdy nespomenul až teraz. Využijem túto chvíľu a chcem sa poďakovať mame, pretože to bola ona, čo ma nasmerovala na správnu cestu. Je pravda, že som z nej niekoľko krát zišiel, ale vždy som sa vrátil. Dúfam, že už nikdy nezablúdim...

Tento článok bude mať viac fotografii ako písaného slova. Naozaj neviem čo by som o nich napísal, pretože ich mám len veľmi krátku chvíľu. Zatiaľ sa prejavili len tým bozkávaním a Pusinka neskutočným apetítom.
 

diskusia k príbehu