Musím sa priznať, že o tomto psíkovi som nevedel čo napísať i keď mi jeho spoločnosť obrátila život naruby. Čiastočne poopravila môj pohľad na svet a určite usporiadala moje priority. Prišla ku mne úplnou náhodou a ja sa denne presviedčam, že náhody neexistujú. V minulosti ma ani vo sne nenapadlo, že by som sa mohol zamilovať do psa. Nedá sa o mne povedať, že by som svojich psov nemal rád, ale až taký veľký cit som k nim nikdy nepocítil.

Keďže človek prechádza neustále určitým vývojom, nevyhlo sa to ani mne. Medzi mnou a mojimi predchádzajúcimi psami bola určitá hranica, ktorú som sa neodvážil prekročiť. Až dnes som pochopil o čo všetko som prichádzal a bola to práve Rebeka, ktorá ma naučila naozaj milovať a rozprávať sa aj so psami.

Tieto riadky píšem bezprostredne potom, ako som sa rozhodol, že sa s ňou musím rozlúčiť. Ale neľutujem. Rozhodol som sa ju darovať dcére môjho nebohého priateľa, Toleka. Až keď si premietnem spätne všetky udalosti a náš spoločný život, prichádzam na to, že je to osud.

Niekoľko dní pred Tolekovou smrťou sme sa rozprávali a on sa mi zmienil o tom, že plánuje kúpiť na Slovensku malý domček a pri tej príležitosti zaobstarať svojej dcérke psa. Vravel som mu, že to nie je problém, veď ich tu máme niekoľko desiatok a určite si bude mať z čoho vybrať. Tolek mi na to odpovedal, že jeho dcéra má zvláštne prianie a nechce "obyčajného" psa. Nesmierne túžila po malom mopsovi. Vraj, keby sa mi dostal do rúk psík tohoto plemena, aby som prihliadal na túto skutočnosť. Vtedy som sa na tom iba pobavil a pripomenul mu, že taký pes sa len tak ľahko nestratí a keď aj, určite sa jeho majiteľ prihlási. Bol to môj posledný, osobný rozhovor s Tolekom. Mali sme medzi sebou ešte niekoľko telefonátov a on sa vždy pýtal na mopsa.

Po jeho tragickej smrti som na celú záležitosť zabudol a prebehol takmer polrok, keď nám dobrí ľudia z Novej Dubnice priniesli zatúlanú Rebeku. Sučka vyzerala, ako pár hodín pred svojou smrťou. Bola vychudnutá na kosť, zničená vonkajšími i vnútornými parazitmi a aby nebolo všetkému koniec, mala obojstranný zápal pľúc. Veterinár sa ju podujal liečiť, ale hneď ma upozornil, že to nebude lacná záležitosť. V tej chvíli som si spomenul na Tolekovu, v jeho prípade poslednú žiadosť voči mne a bolo mi nesmierne smutno, že sa toho nedožil. Kontakt na jeho rodinu som stratil, pretože jeho manželka je veľmi hrdá žena a odmietala akúkoľvek pomoc.

Rebeka sa veľmi rýchlo uzdravila a začali problémy. Jej pôvodný majiteľ sa prihlásil a chcel ju naspäť. Keďže mám v okolí dosť poškvrnenú povesť búrliváka, nemal odvahu sa o ňu uchádzať osobne. Bol si vedomý toho, že by vzťah k svojmu psovi a spôsob jeho chovu nemusel rozchodiť. Dozvedel som sa, že ju choval za účelom rozmnožovania a lacného zisku. Vôbec ho netrápilo v akom zdravotnom stave bola. Rozhodol som sa, že mu ju nevydám. Kto ma pozná vie, že moje rozhodnutia sú nemenné. Spomínaný majiteľ začal hľadať rôzne "cestičky" prostredníctvom svojich priateľov, ako ju odo mňa získať. Dokonca sa do toho zaangažovali aj policajti. Darmo, trval som na tom, aby si po Rebeku prišiel osobne. Našťastie toľko odvahy v sebe nenabral a z Rebeky sa stal náš miláčik. Ešte nikdy som nemal tak oddaného psa. V jednom kuse som ju mal za pätami a pri každej jednej príležitosti na kolenách. Neustále som cítil, ako sa na mňa díva tými svojimi oddanými očami, ako keby mi chcela poďakovať. Uvedomil som si, že je to klbko plné citov a lásky. Od prvého dňa čo bola u nás, som ju zobral do postele a napodiv, moja manželka vôbec proti tomu nenamietala. Musím pripomenúť, že to bol prvý pes, ktorý to mal dovolené. Od tohoto dňa som musel byť spravodlivý aj k ostatným, takže niekedy je nás na posteli aj sedem. Po niekoľkých týždňoch sa trochu osamostatnila a býva takmer pravidlom, že sa snaží každej návšteve vyskočiť na kolená. Svojou prítomnosťou vytvára určitú pokojnú atmosféru. Veľakrát som sa pristihol pri tom, že som sa s ňou rozprával. Aj naše deti jej nepovedia inak, ako rozprávací pes, pretože v jednom kuse krochká, prská, funí a poštekáva.

Tieto Sviatky sa nám po viac ako roku ozvala Lena. Vraj je s dcérou na Slovensku a chce nás navštíviť. Samozrejme, že sa pri tej príležitosti opýtala, či sa nestal náhodou zázrak a nemáme pre jej dcéru mopsa. Od Tolekovej smrti jej vravieva, že sa otec vráti v podobe malého mopsíka, po ktorom tak veľmi túži. Nedokážem vyjadriť ten pocit, ktorý ma zasiahol. Ako keby sa ma dotkla smrť. Zostalo mi akosi chladno a po celom tele som pociťoval zimomriavky. V tom momente som si spomenul na Tolekove prianie a nezostávalo mi nič iné, len svoj sľub dodržať. Mám z toho veľmi zmiešané pocity, ale s určitosťou viem, že konám správne.

Mám ešte niekoľko mesiacov na to, aby som sa od Rebeky niečo naučil. Malá Žeňka sa do letných prázdnin pripraví na spolužitie s novým priateľom a pre Rebeku začne nový život.

Aj takéto veci stávajú...

diskusia k príbehu