Pred niekoľkými dňami som už bol nachystaný jazdiť, keď sa na naše mobily začala sypať
jedna sms-ka za druhou. Všetky boli kvôli jednému nešťastníkovi v Ilave. Tieto správy boli napísané v takom štýle, že by obmäkčili aj toho najzaťatejšieho človeka a prinútili by ho konať.
I keď sa všemožne vyhýbam odchytom zvierat z dôvodu, že chcem konečne poukázať na tento problém a donútiť úradníkov konať a nespoliehať sa len na moju dobrú vôľu. Po prečítaní týchto sms
som sa rozhodol, že poruším svoje zásady. Keďže sa sms-ky viac menej podobali ako vajce vajcu, vybral som pre vás len tie najzaujímavejšie:

Prosím vás v Ilave na strede sa pohybuje oranžový špic, vyhodený majiteľom, s násilne vytrhanými zubami, početnými poraneniami a popáleninami. Obyvatelia mesta vedia komu psík patrí. Prosím ak sa vám dá zobrať psíka do útulku. Ak by bol problém s jeho umiestnením, zabezpečila by som ho. Ozvite sa na číslo .........

Zachráňte psíka prosím! Je to šteniatko špica, veľmi utýrané, s vylámanými zubami od pôvodného majiteľa, vraj aby nehrýzol.
Ak sa vám ho podarí odchytiť, ujmeme sa ho. Nám sa chytiť nedal, pretože od strachu je agresívny. Ozvite sa na číslo.....

V meste pri mäsiarstve sa potuluje vyhladované šteňa špica. Je popálený, s neošetrenou srsťou. Má vytrhané zuby a pre okolie je nebezpečný, pretože napáda okoloidúcich ľudí. My mu nedokážeme pomôcť. Náklady s jeho odchytom sme ochotní
uhradiť. Ďakujeme.

Obvykle nereagujem na správy podobného typu, pretože neprevádzame odchyt z dôvodu, ktorý som už čiastočne objasnil. Je to pre nás finan-čne náročné a keďže okolité mestá neprejavili záujem o túto službu, všetko ponechávam na policajtov a dobrých ľudí, ktorí k nám zatúlané zvieratá privedú. Na Ilavu mám ťažké srdce i z toho dôvodu, pretože jej zástupcovia verejne klamú. V dotazníku, ktorý spracovala Sloboda zvierat (dodnes neviem na čo) nájdete pri okresnom meste Ilava informáciu, že využívajú naše služby po vzájomnej dohode. Ja o žiadnej dohode neviem, vlastne neviem o dohode ani s inými mestami. Mestá sa k nám správajú ako výpalníci. Dlhodobo využívajú naše služby, i keď neplatia a v prípade, že by sme psov odmietali, tak by ich jednoducho zabili. Je to chrapúňstvo najväčšieho kalibru, ale zvykol som si. Žijem predsa na Slovensku a žijem pre zvieratá, nie pre ľudí.

Ale poďme k samotnému psíkovi. Keby sa jednalo o zatúlaného psa, bez tých hororových opisov, určite by som poňho nešiel a čakal kým by mi ho niekto priviezol. Tie sms-ky ma však tak rozčúlili, že som plný hnevu sadol do auta a vydal sa na cestu. Po ceste som splietal rôzne úvahy o majiteľovi psa a v kútiku duše dúfal, že sa mi nejakým spôsobom dostane do rúk. Zaparkoval som v spomínanej lokalite a hľadal šteňa v tak zúboženom stave. Pýtal som sa ľudí na chodníku a vošiel i do zmieneného mäsiarstva. Šteňa som však nikde nenašiel. Už som to chcel vzdať, keď som zbadal malé klbko v polepenej srsti na druhej strane hlavnej cesty smerom na Žilinu. Ležal bezprostredne na autobusovej zástavke medzi čakajúcimi ľuďmi.

Prebehol som cez cestu a prihovoril sa k tomu nešťastníkovi. Nebol dvakrát zhovorčivý, ale už keď som ho našiel, tak som sa ho rozhodol aj odchytiť. Len tak, holými rukami. Nevzal som si zo sebou ani rukavice, pretože som veril, že je to šteňa. Po niekoľkých minútach sa mi dal pohladiť, ale stále varovne vrčal a snažil sa na mňa ceriť zbytok zubov. Keď som videl ten zničený chrup, hneď mi bolo jasné o akého psa sa jedná. Predo mnou ležal veľmi zanedbaný trpasličí špic v zúboženom stave. Ale nič, čo bolo napísané v tých sms-kách sa nezakladalo na pravde. Snáď len to, že je to špic. Nebol oranžový a nebolo to ani šteniatko. Psík môže mať vek od 10 rokov do nekonečna. Zuby nemal vytrhané, ale zdevastované paradentózou. Ak by sa naozaj našiel taký sadista, určite by psovi vytrhal tesáky a nie stoličky s hryzákmi. Fľaky holej kože pri neošetrenej srsti naozaj vzbudzovali dojem, že sa jedná o popáleninu, ale len do tej chvíle, kým som sa na problematické miesta nepozrel dôkladne. Bol to svrab. V tej chvíli sa okolo nás s Martinou utvorila skupinka ľudí a to šomranie a nadávanie na zlých ľudí, ktorí sa takto zbavili psa ma dovádzalo do šialenstva. Neznášam tie pokrytecké reči. Vraj sa ten psík túla v takomto stave už od zimy. Predavačka mäsiarstva ho vraj kŕmila, ináč by zomrel od hladu. Chcel som začať na nich kričať, prečo nekonali skôr, ale napokon som si to rozmyslel. Bolo by to zbytočné a na druhej strane som im neveril. Určite by sme sa o ňom dozvedeli skôr. Chcel som z tej tlupy čo najskôr vypadnúť. Nehľadiac na možné poranenie som psíka schytil po bokoch na ruky, prebehol cez cestu a sadol do auta. Nestihol ani zareagovať, taký bol zmeravený od údivu. Prebral sa až v aute a začal štekať. Ale to už bol v bezpečí a ja tiež. Neznášam tie cirkusy okolo toho. Tí ľudia si absolútne neuvedomili, že nám sťažovali prácu. Nie som herec, ani žiadny šašo z reality šou, aby si ma očumovali ľudia na ulici pri práci.

Psíka sme doma prezreli dôkladnejšie a potvrdili si doterajšie zistenia. Je to veľmi zanedbaný, blchavý, so svrabom na koži, starší psík, ktorý má starecké problémy so zrakom. Ja také psy volám trvalky. Trvalky preto, že zostanú u nás až do svojej prirodzenej smrti. Psík je už odčervený, zaočkovaný s čiastočne ošetrenou srsťou, ale keď sa mám priznať, do databázy ho tak skoro nedám. V tom lepšom prípade sa moja svorka rozšíri o ďalšieho „nezbedníka“, ktorého bude vychovávať Batman. Je veľmi ťažko ošetrovateľný a nedôverčivý až do tej miery, že ho drží pri živote len jeho malá hmotnosť. Ak by to bol väčší psík, už by nebol. Nedovolil by som si ho niekomu ponúknuť. Za obdobie mojej praxe mám už vybudovaný určitý zmysel a viem či ten ktorý psík má šancu na resocializáciu. Psík, ktorý vlastne ešte nemá meno, bude po zbytok svojho života starý Hundroš. Nikdy nepochopím ľudí, ktorí sa takto zachovajú k svojmu staručkému psovi. Je im ľúto zaplatiť za injekciu, alebo je im ľúto ho vôbec utratiť. Radšej ho vyhodia na ulicu s myšlienkou, že sa ho snáď niekto ešte ujme, alebo zahynie pod kolesami auta. Sú to tie typy milovníkov zvierat, ktorým je ľúto vziať na seba zodpovednosť za dôstojný koniec svojho „miláčika.“ Nie jeden raz ma takí milovníci oslovili, aby som sa ujal ich prestárleho, chorého psa, pretože oni nemajú to srdce, pretože im to svedomie nedovolí... Vraj ja som na také dačo zvyknutý keď mám útulok. Po takomto vyjadrení sa prejavím mojím spôsobom a zostanem naveky v očiach tých ľudí grázel. To nie oni, ale ja som zodpovedný za to ako skončil ich pes. Oni predsa nemajú to srdce ho uspať. Tak ho vyhodia v susednom meste a svedomie je čisté.

Určite čakáte ako sa zachovali všetci tí pseudozáchrancovia cez sms-ky. Môžem odpovedať, že nijako. Na druhý deň večer sem prišla rodinka s deťmi, že by si ho chceli adoptovať. Boli to jedni z tých, ktorí mi písali, že sa jedná o šteniatko. Tá pani údajne študuje na veterine v Košiciach. Ešte šťastie, že klamala, pretože veterina sa diaľkovo študovať nedá. Možno tam študuje kynológiu, ale za taký opis psa by som jej naozaj doporučoval aby sa venovala inej záľube. Psom nebude nikdy rozumieť. Keďže chceli šteniatko, nepochodili. Pre ostatných celá záležitosť skončila a napísané sľuby zostali len v pamäti i keď ich autori zaspávali s dobrým pocitom vykonanej práce. Psíka predsa „zachránili“. Mesto Ilava môže naďalej klamať. Oni vlastne neklamú, veď je to pravda. Len je to bez dohody. Túlaví psi z Ilavy končia v dubnickom útulku. Tu sa musím pristaviť a vyriecť holú skutočnosť. Dnes už neviem z akých dôvodov som navštívil jedno mestské zastupiteľstvo v okolí. Zaujala ma tam nástenka, takzvaná tabuľa cti. Boli na nej vyvesení podnikatelia, ktorí sa zaslúžili o rozvoj mesta. Pri nich boli sumy, ktorými sponzorovali rôzne akcie. Len som sa trpko usmial. Keby mali investovať do mesta toľko peňazí ako ja, určite by skrachovali. Pritom neverím, že to robili nezištne. Tiež som podnikal, takže viem svoje. Poznám spôsoby získavania nehnuteľností a iného majetku mesta. Viem aké výhody zo strany mesta takíto podnikatelia majú. Ale aj o tom je život.

Ešte šťastie, že som nikdy nepomyslel, ani nepomyslím, že to čo robím, robím pre to ktoré mesto. Pritom som to ja, kto je prvý a myslím si že aj posledný na rade, ktorý si musí vypočuť rôzne urážky a invektíva keď nemôžem z rôznych dôvodov, najčastejšie z finančných, zachrániť psa v hociktorom meste a dedine na okolí. Veď som to ja, kto má útulok. Nie starosta, alebo primátor, ktorý je za to zodpovedný. Škoda reči. Ľudia nevidia tie plné koterce, vidia len tuláka na ulici a snažia sa mu „pomôcť“. Ich predstava je však veľmi obmedzená a je naozaj veľmi málo tých, ktorí sa spolupodieľajú na jeho záchrane. Napríklad tým, že ho dajú vyšetriť, zaočkovať, odčerviť a privezú ho k nám. Žijú v predstave, že stačí zatelefonovať nejakému Jarošovi a on sa postará. V prípade, že tak nemôžem urobiť, som označovaný za najväčšieho sadistu na okolí. Verte mi, s radosťou by som sa postaral o každé zatúlané zviera. Vozia mi sem psov z celého Slovenska a snažím sa im vyhovieť. Tí ľudia však mlčia, ozývajú sa len nespokojenci, ktorí si myslia, že na záchranu zvieraťa stačí zdvihnúť telefón. Asi to videli v nejakom zahraničnom filme, alebo majú skúsenosti z Bratislavy. Tiež by som chcel niekedy dosiahnuť takýto stav a mať v rozpočte vyhradené peniaze na odchyt zvierat. U nás to žiaľ nie je momentálne možné, pretože nám mestá neprispievajú ani na samotnú prevádzku. Ak sa vám zdá, že sa sťažujem, nie je to pravda. Ale inú možnosť, ako takýmto spôsobom poukázať na neschopnosť a podvody úradníkov nemám. Neviem ináč ako podvod nazvať spoluprácu, ktorá je len mojou osobnou záležitosťou. Na spoluprácu treba minimálne dve strany. Tá druhá strana v mojom prípade vo vzťahu k mestu Ilava neexistuje. Odchytom toho psa som zasponzoroval mesto, už ani nerátam po koľký raz. Ktohovie kedy budem aj ja na tabuli cti.

Budem sa opakovať, ale naozaj môžem zachrániť len toľko zvierat, koľko dokážem uživiť. Napokon, verte mi, aj tak ich nie je málo...

diskusia k príbehu