Tento príbeh je takmer o stratenej existencii psa, ktorý sa ocitol v útulku.
V prípade Mini to bolo až dvakrát, čo ju ľudia odvrhli. Mala pohnutý osud a už sa zdalo, že zostane
navždy odsúdená na doživotie.

Som nesmierne rád, že to tak nezostalo a Mini sa konečne dočkala dôstojného života. Mne sa dostalo satisfakcie za môj názor, že každý tvor má právo na život. Už som vám spomínal, že som často odhováraný od dlhodobého držania psov v útulku. Všetci mi navrhujú, aby som si stanovil určitý časový limit a po jeho dovŕšení dal jednoducho nechcené zviera utratiť. Najmä sučky majú veľmi malú šancu, že sa ich niekto ujme v prvých mesiacoch pobytu u nás. Kto sleduje našu databázu, má možnosť vidieť, že mám pravdu. Našťastie som sa nikdy na takúto cestu nedal nahovoriť. Ale poďme k samotnej Mini...

Mini k nám prišla po prvý raz v lete, pred takmer štyrmi rokmi, prinesená na rukách plačúcich detí. V poviedke Koniec prázdnin som sa o nej útržkovo zmienil a použil aj aktuálne foto. Bolo z nej milé šteniatko a ja som nemal pochybnosti, že sa jej v čo najkratšom čase niekto ujme. Nemýlil som sa. Po niekoľkých týždňoch bola adoptovaná do celkom slušných podmienok. Nová majiteľka nás pravidelne informovala aká je šťastná, že ju má. Jej manžel dochádzal na týždňovky do práce a ona aspoň netrpela samotou. V priebehu roka sa však situácia a rodinné pomery zmenili natoľko, že majiteľka zostala bez strechy nad hlavou. Dôvody a súvislosti nebudem rozvádzať, pretože by som zasahoval do jej súkromia. Mini zostala bez dozoru a o niekoľko mesiacov priviedla na svet dve šteniatka.
Bolo len otázkou času, kedy sa ocitne v našom zariadení. Bývalý manžel ju priviedol na reťazi, ktorou bola priviazaná o búdku. Z vreca vysypal dve, ani nie trojtýždňové šteniatka. Nestihol som ani poriadne zareagovať a majiteľ bol preč. Nech bol jej osud akokoľvek krutý, bol som rád, že sa vrátila v relatívne dobrom zdravotnom stave a príkladne sa starala o svoje deti. Šteniatka si našli veľmi rýchlo nový domov, ale Mini, ako keby bola zakliata. Po odstavení šteniatok sa s tým nevedela vyrovnať. Sústavne plakala a bola apatická. Venovali sme jej zvýšenú pozornosť, ako to len bolo možné.

To všetko trvalo až do januára tohto roku. Naši priatelia z Nemecka k nám prišli za účelom odovzdania vecných darov, ktoré vyzbierali od svojich členov organizácie Tierhilfe Sůden e.V. v Mníchove. Pri tejto príležitosti si chceli odviesť aspoň tri sučky do nových rodín v Nemecku. Vyberali najmä podľa dĺžky pobytu spomínaných sučiek v našom zariadení. I keď tu máme niektoré sučky omnoho dlhšie, šťastie sa priklonilo aj na malú Mini. Bolo na nej vidieť doslovnú radosť, ale taktiež aj určité rozpaky. Dalo nám veľa námahy, aby sme ju "odtrhli" od manželky, s ktorou trávievala veľmi veľa času.

Takto sa končí strastiplná cesta malého psíka za šťastím. Už teraz viem, že ma niektorí čitatelia "zavalia" kritickými listami a budú poukazovať na pohnuté osudy ľudí. Nebudem im to zazlievať, no s určitosťou použijem argument, že za svoj osud si človek v civilizovanej zemi môže viacmenej sám a dokáže ho ovplyvniť. Na rozdiel od domestikovaných zvierat sa môže rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. Domácim zvieratám je táto možnosť upieraná.

Čo dodať na záver? Podľa mňa bude najvýstižnejšie vám dať prečítať úryvok z listu, ktorý nám prišiel bezprostredne po absolvovaní prepravy sučiek do Mníchova:

"Cesta prebehla bez problémov a my sme začali sprostredkovávať vaše sučky do nových domovov.

Mnohé organizácie v Nemecku spolupracujú s Pflegestellen, t. j. privátnymi osobami, ktoré sa o zviera postarajú, kým sa mu nájde definitívny nový majiteľ.

Dnes poobede by mala byť aj Mini odovzdaná na podobné miesto.

Ale dostali ste kompliment: Patrícia povedala, že to sú doteraz najvydarenejší psy (a ony ich majú z južných krajín dosť)! Sú príma socializované a počúvajú na slovo.

Pozdravujem"

diskusia k príbehu