Takmer dva týždne som uvažoval, či mám zverejniť tento príbeh. Nebol som si istý, či to hlavná aktérka prežije a napokon som ani nevedel čo mám napísať. Jednoducho som nenachádzal vhodné slová. Pri pohľade na hlavu nešťastnej sučky ma neprechádzal hnev. Fotodokumentácia bola veľmi drastická a naozaj vyžadovala silný žalúdok. Dnes je však už všetko relatívne v poriadku. Hlava sa po silných antibiotikách hojí až veľmi dobre a podľa všetkého sa úplne zacelí. Či sa však zahojí duša zvieratka, je veľmi otázne. Ani by som sa nedivil, keby sa mi nepodarilo obnoviť dôveru tohoto psíka ku korune tvorstva, teda človeku.

Vzhľadom k tomu, že sa jedná o "tuctovú" sučku, akých máme v našom zariadení niekoľko desiatok, nevidím jej perspektívu nového domova nijako ružovo. Nedokázal som však rozhodnúť o jej konci a podujal som sa ju liečiť. Pri predstave, koľko ľudí sa rozhodlo svojou obetavosťou zachrániť túto nešťastnicu, som nedokázal konať inak.

Ale poďme k samotnému príbehu:

Takmer pred štrnástimi dňami sa nám podarilo zachrániť psa. Táto veta je vlastne niečo úplne normálne, pretože sa touto činnosťou zaoberáme. Záchrana však prebiehala nezvyčajne na naše podmienky a dovolím si tvrdiť, že by bola veľmi zaujímavá aj pre bulvár. Na mestskú políciu v Dubnici n/V zavolal neznámy hlas a oznámil, že v jednej starej studni je živý pes, ktorý sa márne snaží z takmer štvormetrovej hĺbky dostať na povrch. Prvá myšlienka, ktorá mohla normálneho človeka napadnúť bola asi taká, že pes do nezakrytej jamy spadol bez cudzieho pričinenia. To však trvalo iba do chvíle, kým sa k nemu nedostali hasiči. Na dne studne našli značne dehydrované zviera s prerazenou lebečnou kosťou. Až ma zamrazilo. Úraz nebol určite spôsobený pádom do suchej studne. Niekto sa jednoducho potreboval zbaviť svojho psa drastickým spôsobom. Tupým predmetom ho udrel po hlave a v presvedčení, že sa mu psa podarilo usmrtiť, ho "upratal" do starej šachty. Spokojne odišiel domov a má po starostiach. Tie však privodil takmer desiatke iných ľudí, ktorí sa obetavo podujali psa zachrániť. Privolaný veterinár nešťastné zviera musel uspať, aby ho hasiči mohli pripevniť na povraz a vytiahnúť z tej hĺbky. Veterinár usúdil, že sa už asi z narkózy nepreberie. Túžba sučky po živote však bola nesmierna. Po necelých troch hodinách sa z narkózy prebrala a vypila asi tri litre vody. Začal sa pre ňu odvíjať nový život. Dá sa povedať, že sa druhýkrát narodila. Dali sme jej meno Ara.

Mal som na to takmer dva týždne, aby som sa pokúsil poskladať príbeh tohoto nešťastného psa.

Odvíjal sa asi takto:

Jeho kat ho priniesol asi pred dvoma rokmi do svojej domácnosti, v podobe roztomilého šteniatka nemeckého ovčiaka. Ako však šteniatko rástlo, bolo zo dňa na deň vidieť, že sa nejedná o čistokrvnú rasu. Kto vie, z akých pohnútok sa jej nezbavil hneď. Možno mal deti, ktoré si sučku zamilovali. Keďže ju nedal sterilizovať, problémy na seba nenechali dlho čakať. Sučka zostala gravídna a porodila šteniatka. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o veľmi krutého majiteľa, šteniatka jednoducho pohádzal o zem. Sučka však svoju graviditu po pol roku zopakovala. Tu prišiel majiteľ na nápad, že si ponechá z vrhu jedno šteňa psíka a po odstave sa svojej sučky zbaví. Ešte však nevedel ako. Telefonicky sa spojil z útulkom a požiadal o prijatie. V útulku mu oznámili, že sučku príjmu, ale musí byť zaočkovaná. Spojil sa s veterinárom a zisťoval, koľko by to asi tak stálo peňazí. Veterinár mu oznámil, že minimálne 300 Sk. To sa mu zdalo veľa, preto sa opýtal, koľko by stálo humánne utratenie. Pri opakovanej sume 300 Sk a prepočte na pivá sa rozhodol, že to spraví sám. Priviazal sučku na krátko o plot a ...

Netvrdím, že mám pravdu, ale asi takto to mohlo byť. Sučka má i dnes zdurenú mliečnu žľazu, podľa čoho usudzujem, že nedávno odchovala šteniatka.

Záver tohoto príbehu ponechávam na vás milí čitatelia. Ja jednoducho nenachádzam slov.

diskusia k príbehu