Žiadne zachránené zviera sa nevie pobiť o druhú šancu tak ako hendikepované. Za obdobie mojej ochranárskej činnosti sa ich u nás vystriedalo niekoľko desiatok. Každé prišlo k nám za úplne
iných okolností. O koňoch v našom zariadení sa dá povedať, že až na Dominiku, ktorá je narodená u nás, má každý kôň určitý menší, alebo väčší hendikep. O hendikepovaných koňoch by som však chcel napísať samostatný článok, pretože tento problém je špecifický a nedá sa porovnávať s inými zvieratami. Ostatné zvieratá prichádzajú takmer zdravé. Kozy treba len riadne preliečiť a dať im nažrať. Psy v takýchto prípadoch majú menšie, alebo väčšie zlomeniny a vonkajšie zranenia, ktoré na nich zanechajú trvalé následky rozličného charakteru. Ja chcem písať o zvieratách, ktorých hendikep je nezvratný, neliečiteľný a spôsobuje tomu ktorému zvieraťu menšie alebo väčšie problémy, s ktorými sa však vedia vyrovnať.

Ako som už písal, bolo ich niekoľko desiatok. Pokiaľ sme neumiestňovali zvieratá do zahraničia, boli títo kriplíci odsúdení na celý život v našom zariadení. Pri ich pozorovaní som pochopil tú silu a vôľu žiť. Priznám sa, až Bernie mi otvoril oči a ja som začal sledovať spôsob života a komunikácie týchto zvierat s okolím. Od tohto momentu som sa začal učiť a prestal vnímať choré zvieratá ako príťaž. Pri Berniem som pochopil veľmi veľa zo života hendikepovaných zvierat. Bernie mal postihnutý zrak, ale len málokto, kto o tom nevedel, si to aj všimol. Bol veľmi atraktívny a páčil sa záujemcom o adopciu. Všetko však len do chvíle, kým som ich neupozornil, že je slepý. Skúšal som ho prípadným záujemcom dať aj na prechádzku, aby sa „oťukali“. Je zaujímavé, že mi ho vracali s vedomím, že je to veľmi dobrý a vychovaný pes. Boli odhodlaní si ho vziať. Keď som však vyslovil otrepanú formulku o jeho slepote, záujem pominul.

Druhý prípad je Blška. Nie je tajnosťou to, že je to môj „osobák“. Je to také malé krivkajúco pochodujúce srdiečko. Viac je na rukách ako na svojich labilných nožičkách. Záujem o ňu je veľký. Vždy som sa snažil hneď oboznámiť prípadného záujemcu o adopciu, že je to môj pes. Už to nerobím. Ak niekto prejaví o ňu záujem, jednoducho ju pustím na zem a viem, že nemusím nič vysvetľovať. Blška je hendikepovaná a má problémy s pohybom. Žiarivé oči sa v tom momente zmenia buď na ľútosť, alebo hnus. Ja by som ju však nedal za nič na svete. Ono treba naozaj skúsiť žiť s takým zvieratkom, aby ste pochopili o čom to vlastne je. Tá vďaka a oddanosť sa nedá merať žiadnymi mierami. Je neodmeratelná. Najviac to pociťujem od malej Pusinky. Už som o nej kedysi niečo napísal. Prišla k nám aj so svojim bračekom, žiaľ ten to neprežil. Pusinke chýba jedno očko, ale vôbec to nepociťuje. Je naozaj rozkošná a vo všetkom mi nahrádza Rebeku. Niekedy sa pristihnem pri tom, že ju aj Rebeka volám. Vôbec sa nehnevá a reaguje na obidve mená. Je to taký malý poklad. Bola by ideálna na canisterapiu, pretože nesmierne miluje ľudí. Hrôza pomyslieť keby jej majiteľka nemala srdce a dala ju utratiť. Môj život by bol veľmi ochudobnený. Škoda, že sa takého šťastia nedožil Pusík. Ale na druhej strane bol by sa asi zbytočne trápil. Dobre mu je tam kde je.

Hendikepovaných zvierat tu máme momentálne niekoľko, ale jedno šteňa stojí za zmienku. Toto šteniatko po príchode k nám nevedelo chodiť.
Bolo doslova paralyzované. Nevedelo poriadne prijímať potravu, bolo dezorientované a zrelé tak akurát na utratenie. Keďže nám ho priviezli v piatok večer a doktor na víkend odišiel, ponechali sme ho do pondelka v našej starostlivosti. Stále ma k tomu šteňaťu niečo priťahovalo, tak som sa rozhodol, že ho budem pozorovať. Po niekoľkých minútach som prišiel na to, že je slepé. Má veľmi zvláštnu chorobu. Oči síce reagujú na zmenu svetla, ale vzruchy sa nedostávajú ďalej do mozgu. Pokiaľ bolo na mlieku, tak to nevadilo. No všetko sa rapídne zhoršilo po odstave. Majiteľ o tomto hendikepe nevedel a šteňa bolo odkázané pri kŕmení a pití vody na náhodu. Buď sa dostane k miske, alebo bude trpieť. Začal som ho kŕmiť z ruky a jej žravosť ma až prekvapila. Taktiež malo problém prijímať vodu. V prvé dni sme jej dávali vodu z fľaše cez cumeľ a postupne ju učili piť jazykom. Už nikdy nebude na tom fyzicky v poriadku. Pravdepodobne má zasiahnutý centrálny nervový systém a má problémy s koordináciou pohybu. Ale je životaschopná, chutí jej jesť, je hravá a prítulná. Už ju nedokážem utratiť. Dali sme jej meno Bessy a vytvorili priestor, kde by nemala prísť k žiadnemu úrazu. Zato my si musíme dávať stále pozor, pretože Bessy sa orientuje takmer výlučne sluchom. Akonáhle počuje kroky, rozbehne sa za zvukom a vrhá sa pod nohy. Vyžaduje si pozornosť, pritom veselo poštekáva a je šťastná. Naučila sa už samostatne žrať aj piť. Na dvore si vytvorila určité záchytné body a už ani nepamätám kedy vrazila do nejakej prekážky. Niekedy ju dlhé minúty pozorujem, ako vie fantasticky komunikovať s ostatnými psami. Vyhýba sa konfliktom, pretože si je vedomá svojho stavu. Sám som zvedavý dokedy bude jej stav nemenný. Doktor mi čosi naznačil, že je to choroba podobná skleróze multiplex. Ale ja zatiaľ pozorujem iba samé zlepšenia.

Nedávno k nám do rodiny pribudol malý kocúrik. Už som vás informoval, že sme si adoptovali cez organizáciu MAČKYSOS kocúrika a dali mu meno Chibo. Je to naozaj krásavec a robí nám samú radosť. Myslel som si, že aj on je u nás spokojný, ale mýlil som sa. Trpel samotou. Prišiel som na to veľmi jednoducho. Navštívila ma dcéra so svojou mačkou a Chibo sa jej nesmierne potešil. Ona však nezdieľala jeho radosť a vôbec sa nezblížili. Po jej odchode pre nás nastali veľmi krušné chvíle. Chibo tak žalostne plakal, že sa to nedalo počúvať. Myslel som si, že ho to prejde, ale mýlil som sa. Aj nasledujúce dni boli plné plaču. Čo nám zostávalo? Rozhodol som sa mu priviesť kamaráta. Oslovil som spomínanú organizáciu a predostrel svoj problém. Nechcel som však zdravé mača, ale také, ktoré bude mať určitý hendikep s minimálnou šancou na umiestnenie. Zhodou okolností mali pre Chiba kamaráta s požadovanými „parametrami“.

Volal sa Hubertík a bolo o ňom toho veľmi veľa napísaného. Prešiel si svojim peklom hneď od mala. S Martinou sme nezaváhali ani minútu a prejavili záujem. O týždeň bol Hubert, ktorému sme dali meno Čičo u nás doma. To ste mali vidieť akú radosť sme Chibovi spravili. Hneď si ho začal mojkať, vylizovať poškodené oči a vodiť ho po byte. Bolo to strašne dojemné ako sa ho ten krpec nechcel vzdať. Prvý raz použili záchod spoločne. Chibo sa šiel vyčurať, no a ten malý samozrejme za ním. Obaja si čupli do piesku, vyčurali, zahrabali a vrátili do pelechu. Odvtedy Čičo na záchod chodí sám. Je neskutočné, ako sa dokáže orientovať. Nikto by na ňom nezbadal, že je slepý, keby že má oči. Čičovi jedno očko chýba a to druhé má totálne zakalené. Neviem či by prežil v prírode, ale v byte niet miesta, kde by nevyskočil. Už sa nám pohybuje aj po linke. Je síce pravda, že vždy nasleduje Chiba, ale aj tak je to úžasné.

Vlastne ani neviem prečo som toto všetko napísal. Sadol som si za PC a zrazu to zo mňa vyšlo. A to som chcel pozrieť iba fórum. Prečítať si niečo nové o sebe. Dnes som sa dozvedel, aký som neschopný, aký som kšeftár s koňmi, ako ničomu nerozumiem, dokonca i to, že pri myšlienke na mňa je jednej dáme nevoľno. Vraj všetko čo viem mám iba z knižiek. Nepopieram, že mám niečo prečítané a nie je toho málo, ale i tak najlepšou knihou je život. Prišiel som na to, že sa už nemám čo naučiť od zdravých zvierat, ale je toho ešte hodne, čo neviem, a to ma určite naučia zvieratá hendikepované...

diskusia k príbehu