I.

I keď Cilka nepatrí k nejakým rekordérkam, čo sa dĺžky pobytu u nás týka, prežila naozaj toho negatívneho veľa. K nám sa dostala úplnou náhodou na základe telefonického rozhovoru z takmer 120km diaľky. Dolný Kubín je mesto, ktoré nemá na svojom území útulok, alebo o ňom neviem. To sa týka 99,9 % miest a obcí na Slovensku!!! Cez telefón som sa len dozvedel, že je tam niekde na starom stavenisku sučka s tromi šteniatkami. V prípade, že by sme ju neprijali,
zavolajú poľovníkov a...

Spomínaný pán bol ochotný na ceste do Bratislavy Cilku naložiť aj so šteniatkami a priviesť k nám. Vysvetlil som mu, kde sa nachádzame a na druhý deň sme očakávali prírastok.

Prišiel v dopoludňajších hodinách, ale nepôsobil na mňa dojmom, že by miloval zvieratá. Bol rozčúlený, stále nadával a chcel čo najskôr odísť. Útržkovito som zaznamenal dôvod jeho nevrlej nálady. Cilka aj so šteniatkami sa mu v jeho luxusnom aute po ceste povracali. Navrhol som mu, že mu s odstraňovaním zvratkov pomôžem. Samozrejme som sa ho snažil poučiť, že sa psy pred transportom autom nekŕmia. Jeho odpoveď bola jednoznačná. "Bolo mi ich ľúto, ale už nikdy v živote do svojho auta psa nevpustím". Nevedel som, ako mám zareagovať, tak som zostal ticho. Na jednej strane som si ho vážil za jeho čin, no na druhej prijímal s rozpakmi jeho reakcie.

Po jeho odchode sme s manželkou previedli rutinnú prehliadku a ustajnili všetky štyri nešťastníčky v karanténe. Bol na ne hrozný pohľad. Ani sa mi nechcelo veriť, že to prežijú. Cilka bola veľmi zanedbaná a vychudnutá na kosť. Mala polepenú, zaprášenú srsť sivej farby a na bruchu niekoľko lesklých mliečnych bradaviek, ktoré už dávno neplnili svoju funkciu. Mimochodom, až po jej ošetrení sme prišli na to, že je to kríženec pudla, farby aprikot. Šteniatka boli veľmi chudé, s nafúknutými bruškami, plné vnútorných parazitov, ktorými boli nadmieru intoxikované. Toľko bĺch ako vtedy som ešte na šteniatkach nevidel. Privolaný veterinár bol taktiež zhrozený a navrhoval "rýchly koniec".

Dohodli sme sa na tom, že počkáme niekoľko dní a potom sa uvidí. Cilka ani šteniatka neboli schopné vakcinácie. Veterinár ich však odčervil a naplánoval budúcu návštevu o tri dni. Po troch dňoch ich nespoznal. Cilka bola ostrihaná a spolu so šteniatkami vykúpaná v antiparazitárnom kúpeli. Šteniatka po odčervení začali prejavovať záujem o všetko čo sa hýbalo. S plnými bruškami, nie parazitov, ale mäska, boli úžasné.

Po vakcinácii sa veľmi rýchlo umiestnili do nových rodín. Cilka však na svoju musela trpezlivo čakať 281 dní. Myslím si, že jej to ani nevadilo. U nás mala vždy plnú misku jedla a vody. Každý deň sa tešila na deti, ktoré ju brávali von na vychádzku a cez deň sa prehrala so svojou spoločníčkou v koterci.

Veľmi sa na mňa upla, ako keby vedela, že som vtedy od jej smrti odhovoril veterinára ja a vzal všetko riziko na seba. Keď sme ju naložili do auta, žalostne za mnou plakala a nepomohli ani utišujúce lieky.

Prajem ti hodne šťastia Cilka!

Viliam Jaroš
Dubnica

II.

Aj Cilkin druhý život začal kúpeľom. V koterci sa na jej chlpatú srsť nalepilo všetko možné a s príchodom do pekného činžiakového bytu sa kládli iné hygienické požiadavky. Tak hup do vane...

Cilka s tým nemala problémy, malý prispôsobivý psík, ako keby nikdy ináč nežila. Jej mladá panička na čas ( Pflegestelle = dočasné miesto umiestnenia v rodine, kým sa nenájde definitívna nová rodina ) na ňu dozerá od počítača, prihovára sa jej. Po nemecky! To Cilke vôbec nevadí, pri jej inteligencii. Poškuľuje cez chlpatú dlhú srsť a sugeruje: taká malá prechádzočka, nezaškodila by... A podarilo sa: panička neodolá, berie vodítko a Cilka za ňou...

Z jej nového miesta nám píšu:

Cilka sa má dobre a je ešte stále u mňa. Tieto dni ju rozmaznáva moja mama, ktorá je tu na návšteve. Každý deň sa na Cilku nanovo teším, keď prichádzam z práce. Je to taký milý zlatý psík. Nemá strach pred ničím, je zvedavá, učenlivá, dalo by sa ju všeličo naučiť. Len pred cudzími ľuďmi je zo začiatku nesvoja, vrčí na nich. Ale keď zistí, že jej nikto nechce nič zlého, hneď sa upokojí. V tomto smere bude treba s ňou trochu pracovať.

Ja som úplne fit, vďaka toľkým prechádzkam! Aj v najväčšom mraze, neskoro večer, v noci, sa vyberáme s ňou von. Pred spaním naposledy za deň ešte raz, predsa, ak by tých 6-7 hodín bolo ešte na ňu veľa vydržať. To je skôr len taký môj strach, pravdepodobne by vydržala už aj omnoho dlhšie - v najkratšom čase sa z nej stala skutočne socializovaná bytová psia dáma.

Aj hnačka po zmene stravy jej už prešla, o pár dní ideme ešte na kontrolu.

Moji priatelia už tiež mali tú česť, boli sme spolu posledný víkend na výlete - všetci sú Cilkou nadšení, nikto jej šarmu neodolá! Po ceste sme stretli jazdcov na koni. Jeden kôň sa naplašil kvôli hlučnému autu a zhodil svoju jazdkyňu. Kým sme jej pomáhali vstávať, začala Cilka "robiť poriadky" s koňmi! Museli sme ju zadržať, kone boli aj tak z celej situácie vyplašené a nebolo treba ešte aj tohto malého policajta.

Aj moje mačky si na Cilku začínajú zvykať. Odvážia sa jej až pred ňufák. Podľa nálady ich začne Cilka naháňať alebo, keď je lenivá, ostane ležať a nechá ich dobŕdzať. Moja mama pozorovala, že Cilka im ich prikrádanie odkukala a začína to po nich opakovať...

Najradšej by som si Cilku ponechala navždy. Žiaľ, nejde to, lebo som celý deň v zamestaní. Bude mi veľmi smutno, keď odíde do jej definitívneho nového domova... Cilka, získala si moje srdce!

Patricia Kreis,
Mníchov

diskusia k príbehu