Príbeh psa, ktorý Vám teraz opíšem sa nelíši od iných osudov opustených zvierat. Takých prípadov tu prežívame stovky. Rozdiel je iba v tom, čo spôsobil svojim nájdením a umiestnením v našom zariadení.

Bolo to niekedy v lete v roku 2000. V ten deň sme prijali už troch psíkov a nemal som z toho dobrý pocit. V dvoch prípadoch sa jednalo o zvieratá, ktoré boli nechcené a jeden bol nájdený neďaleko mesta priviazaný na šnúre od prádla. Asi hodinu pred príchodom Sama, nás navštívili Nemci. Boli na návšteve svojich príbuzných na Slovensku. Údajne sa im nepáčilo, že rodina, u ktorej strávili niekoľko dní, drží svojho psíka na reťazi. Psa im odobrali a priviezli ho k nám. Nechcel som byť nezdvorilý voči cudzincom, ale v takýchto prípadoch prijímame zvieratá iba za predpokladu, že máme voľné miesto. Priznám sa, že sa na niečo také nepamätám už dobrý rok. Napokon sme ho prijali i keď nebol veterinárne vyšetrený a očkovaný. Vzhľadom k tomu, že to boli cudzinci a podľa auta usudzujem, že netrpeli núdzou, bol som presvedčený, že veterinárne náklady cca 400Sk uhradia bez problémov. Mýlil som sa. Vraj, momentálne nemajú. Dostali sme však prísľub, že hneď ako sa vrátia na Slovensko všetko vyrovnajú. Mali prísť približne o štrnásť dní. Do dnešného dňa sa neozvali. Napokon som sa úplnou náhodou dozvedel, že to bol psík majiteľa, ktorý sa ho pokúšal v minulosti zbaviť prostredníctvom nášho zariadenia. Bolo mu ľúto peňazí na veterinára, tak využil zahraničnú návštevu na moje obmäkčenie. Žiaľ i toto je reálny svet ľudí. Tu sa musím pristaviť a odbočiť od danej témy.

Stretávame sa denne s takzvanými záchrancami, ktorí nás bombardujú telefonátmi a výzvami, že na ich sídlisku je opustený psík. Predstavujú sa, ako ľudia, ktorým nesmierne záleží na tom, aby bol pes zachránený. Keď im navrhnem, aby niečo spravili na jeho záchranu sami, tak sa rozčuľujú a nevhodným, doslova úrážlivým spôsobom napádajú našu prácu. Už roky sa snažíme presvedčiť okolité mestá, aby prispeli aspoň čiastočne na prevádzku útulku. Nedisponujeme ani len vhodným motorovým vozidlom na odchyt bezprízorných zvierat. Spomínaní pseudozáchrancovia nevedia, alebo nechcú pochopiť, že nemôžeme spasiť celý svet. Veľa ľudí svoje problémy s nechceným psíkom rieši prostredníctvom nášho zariadenia. Keď však požiadame o príspevok na veterinára, prejde ich ľútosť a svojho "miláčika" vyhodia prinajlepšom na ulicu. Prvou otázkou týchto ľudí je; načo potom máme ten útulok. Raz tu bol jeden pán a ja som mu na jeho otázku odpovedal otázkou a opýtal sa, čím sa živí. Vraj je opravár televízorov. Mali sme pokazený televízor, tak som ho požiadal, či by nám ho neopravil zadarmo. Čumel na mňa ako puk a nerozumel, prečo zadarmo.

Nikoho nezaujíma, že všetko čo robíme je na báze dobrovoľnosti, bez príspevkov mesta a takmer žiadnych sponzorov. Na Slovensku je omnoho viac lukratívnejších ponúk na reklamu, ako záchrana zvierat. A napokon ani deťom a chorým ľuďom sa nedostáva väčšej podpory. Niekedy je doslova smiešne, aké čiastky za bezplatnú reklamu v médiach, darujú firmy s miliardovým obratom na detské domovy, alebo zdravotníctvo. Aby som bol však spravodlivý, nájdu sa i také firmy a sponzori, ktorí nečakajú na svoje zviditeľnenie a prispievajú svojimi čiastkami zo srdca. Žiaľ, tých je veľmi málo.

Bol som z tejto príhody celý rozladený, keď pred bránou zastalo ďaľšie zahraničné auto. Nepatrím k ľuďom, čo sa idú zo zahraničnej návštevy poondieť a taktiež nie som vôbec servilný. V mojom prípade je jedno, kto je akej národnosti a taktiež z akej krajiny pochádza. Dôležité je, akým je človekom. Toto boli Rakúšani. Milá pani ma slušne pozdravila a požiadala o pomoc. Vraj našli na diaľnici asi päťdesiat kilometrov od Dubnice zrazeného psíka. Vzali ho do auta a navštívili najbližšieho veterinára. Ten psa vyšetril a skonštatoval, že mu nič nie je. Odporučil ich na naše zariadenie, nakoľko je jediné svojho druhu na Slovensku. Vrátili sa po ceste naspäť a poprosili o jeho prijatie. Priznám sa, že som bol ešte rozladený z predchádzajúcej návštevy a nebyť slušnosti prejavu spomínanej pani, tak by to asi schytali za tých Nemcov. Títo ľudia vystupovali až príliš skromne a od prvej chvíle mi boli sympatickí. Jediné na čo som sa zmohol, bola požiadavka, aby uhradili očkovanie a odčervenie. Boli nesmierne ochotní a radi, že mu našli nový domov. Keď som psíka vyberal z auta, tak zaskučal. Z toho som usúdil, že má minimálne pomliaždené rebrá. Nemýlil som sa. Následné veterinárne vyšetrenie to potvrdilo. Vzal som ho opatrne na ruky a zistil, že to nie je všetko. Psík mal otvorenú zlomeninu pravej prednej končatiny. Zostal som ako obarený. Bol som predsa informovaný, že spomínaní záchrancovia prišli ku mne na podnet veterinárneho lekára. Keby mi nedali do rúk doklad o ošetrení, tak im neuverím. Bolo to pre mňa nepochopiteľné a dodnes je. Keď som ich na túto skutočnosť upozornil, nechápavo krútili hlavou. Neváhali a ponúkli mi peniaze na prípadnú operáciu a liečbu. Psíka sme zachránili a má sa k svetu.

Potiaľto je tento príbeh takmer totožný so stovkami iných zachránených psov. Až na to, že to bolo po prvý a posledný raz, čo sme dostali príspevok aj na prípadnú liečbu.

Hneď v ten deň sme psíka dali vyšetriť a operovať. Našťastie, okrem zlomených rebier a nohy bol v poriadku. Približne o štrnásť dní nás títo milí ľudia navštívili opäť. Sám som bol z tejto návštevy prekvapený, pretože sa to stáva málokedy. Počúvame takmer denne sľuby o podpore, ale po opustení našich priestorov padneme väčšinou do zabudnutia. Je veľmi málo tých, čo svoje sľuby dodržia a pomáhajú nezištne. Patrí im za to srdečné poďakovanie.

Prišli sa informovať na zdravotný stav svojho zachránenca. Slovo dalo slovo a my sme sa zblížili. Z rozprávania vysvitlo, že sa jedná o ľudí, ktorí majú záujem o spoluprácu so slovenskými firmami v oblasti strojárskej výroby. Neboli to žiadni obchodní cestujúci, ale členovia vrcholného managmentu nadnárodnej spoločnosti Salvagnini. Prisľúbili ďaľšiu pomoc a svoje sľuby plnia dodnes. Takmer každý mesiac nás poctia svojou návštevou a vždy niečo prinesú. Čo ma najviac prekvapilo, bol fakt, že zorganizovali už druhú zbierku medzi zamestnancami spomínanej firmy. Stali sa našim tretím najväčším sponzorom. Ak by som nepočítal materský podnik ZVS a.s., ktorému patria naše priestory, boli by spolu s priateľmi z nemeckej ochranárskej organizácie z Frankfurtu nad Mohanom, jediní významnejší sponzori našej činnosti. Je smutné, že je nám poskytovaná pomoc hlavne zo zahraničia. I to svedčí o kultúrnosti nášho národa. Dovoľte mi vážení čitatelia, aby som sa ešte raz poďakoval týmto vzácnym ľuďom za ich ušľachtilé dary.

Dlho sme uvažovali, aké meno dať tomu nešťastníkovi. Napokon som sa rozhodol, že sa bude volať Sam. Sú to počiatočné písmená mena jeho záchrancu. Bolo zaujímavé, že i zmienený pán mu dal vyrobiť prívesok s týmto menom bez toho, že by sme sa na tom dohodli.

Sam je ešte stále našim spolubývajúcim a my sa mu snažíme nájsť vhodný domov. Je to mimoriadne inteligentný psík. Čo ma najviac prekvapilo, ešte nikdy som sa nestretol s tak disciplinovaným pacientom. Počas celej liečby si ani raz nestrhol z nohy sádru. Naučil sa veľmi rýchlo pohybovať na troch nohách a trpezlivo čakal šesť týždňov, kým mu dáme sádrový obväz dolu. Je to veľmi milý psík a je našou povinnosťou zariadiť, aby už nikdy netrpel.

Možno to teraz vyznelo tak, že je nejakým protekčným obyvateľom nášho zariadenia. Môžem vás ubezpečiť, že sa staráme oňho rovnako, ako o ostatných psíkov v útulku. Každý pes, ktorý má šťastie a dostane sa do našej starostlivosti, má šancu na nový život. Žiaľ, ako som už spomínal, nemôžeme spasiť celý svet. Môžeme zachrániť len toľko zvierat, koľko máme možnosť uživiť. Apelujeme síce aj na ostatných ochranárov v okolitých mestách, aby zriaďovali útulky svojpomocne, ale zatiaľ bez úspechu. Táto spoločnosť jednoducho ešte nedozrela. Bude trvať veľmi dlho, kým sa naši predstavitelia moci budú zaujímať i o osud bezprízorných zvierat.

Na záver by som chcel použiť myšlienku jedného môjho veľmi dobrého priateľa, ktorý mi v súvislosti s týmto prípadom napísal: "Od toho psíka to bol určitý prejav vďaky za zachránený život. Keby si ty a spomínaní ľudia nemilovali zvieratá, nikdy by ste sa nestretli." V tom je strašne veľa pravdy a múdrosti. Mali by sme si viac všímať odkazy našich štvornohých spoluobyvateľov planéty. Koľko je prípadov vo svete, že práve zvieratá pomohli ľuďom dostať sa z obkľúčenia samoty, nájsť si životného partnera a niekedy doslova zachrániť búrajúce sa vzťahy medzi ľuďmi. Ľudia sa nie jeden raz dostali do situácie, keď ich život zachránili práve zvieratá a najmä psi. Všímajte si prosím, čo sa vám snažia vaši štvornohí priatelia svojim správaním povedať. Len vtedy doceníte ich význam pre ľudstvo a upriamite pozornosť na ich záchranu.

diskusia k príbehu