Medzi prvými psami, o ktorých som sa zmienil bola i Bettynka. Venoval som jej vtedy len pár riadkov a oboznámil som vás z jej osudom. Myslím si, že by nebolo na škodu pripomenúť, že som ju vytiahol z kontajnera na odpadky a pravdepodobne v poslednej chvíli. Veľa času jej na tomto svete neostávalo. Jej vôľa žiť však bola silnejšia, ako bezcitnosť človeka, ktorý ju do toho kontajnera hodil. Upozornila na seba dobrých ľudí a tí sa postarali o to, že som ju zachránil.

Bolo to prvé šteniatko, ktoré sme zachránili počas nášho pôsobenia v útulku. Dalo nám veľa námahy, aby prežilo, ale o to väčšiu radosť z nej máme. Je neoddeliteľnou súčasťou našej veľkej rodiny a dá sa povedať, že je nenahraditeľná. Ako som už spomínal, nebola vôbec zaujímavá na adopciu, pretože mala veľmi zvláštnu farbu, ktorá jej zostala i v dospelosti. Prvú zimu strávila v spoločnosti našich kôz, pretože sme nemali ani jeden zateplený koterec. Táto skúsenosť ju predurčila k tomu, aby sa stala ich spoločníčkou počas celého ročného obdobia. Nepohne sa od nich ani na krok, či je leto, alebo zima. Svojim vzrastom je nenápadna, ale keď sa jedná o ochranu svojho stáda, je z nej hotová šelma.

Najťažšie znáša obdobie svojej ruje. Vtedy ju musím izolovať, aby nedošlo k nežiaducemu oplodneniu.
Jej plač mi niekedy trhá srdce. Keď sa to už naozaj nedá vydržať, tak ju vypustím a jej prvá cesta vedie do stajne ku kozám. Už som sa aj rozhodol, že ju dáme sterilizovať, ale vždy akosi na to pozabudnem.

Je jar a nám sa rodia kozliatka. Kozy sa snažíme počas celého roka držať na čerstvom vzduchu s dostatočným výbehom. Akonáhle je to možné a poveternostné podmienky to umožňujú ich púšťame na pašu. Samé vedia, kedy majú dosť a vracajú sa späť dobrovoľne. Bolo to vlani na jar. Pri jednom ich príchode, keď som ich začal počítať, jedna chýbala. Čo bolo na celej veci zaujímavé, chýbala i Betty. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť a rozhodol sa, že preskúmam okolitý terén. Pískal som na Betty a volal kozu po mene. Nanešťastie ani jedna sa mi neozvala. Začalo sa pomaly zmrákať a ja som sa pobral domov s pocitom bezmocnosti. Ošetril som ostatné kozy, kone a psov a ešte raz som sa vybral do tmy hľadať tie zblúdilé duše. Už som pomýšľal na najhoršie. Mám bujnú fantáziu. Začal som si predstavovať, ako ju chcel niekto ukradnúť a Betty sa stala tiež obeťou hladu. Nebolo by to v našich pomeroch nič nezvyčajné, pretože hlad u niektorých skupín obyvateľstva je naozaj veľký. Krádeže podobného druhu sú na dennom poriadku.

Asi po dvoch hodinách pátrania v úplnej tme som sa rozhodol, že to vzdám. Vracal som sa pomaly domov a dával pozor, aby som si v hustých kríkoch nevypichol oči. Zrazu sa mi zdalo, že počujem neďaleko zvláštny šuchot. Pocítil som určité napätie a priznám sa, trochu sa mi zježili chĺpky na krku. Zostal som stáť, zatajil dych, aby som lepšie počul. Po chvíli sa mi zazdalo, že počujem dychčanie. Zaostril som zrak na neďaleký chodník a matne zbadal Betty s vyplazeným jazykom. O niekoľko sekúnd sa za ňou objavil veľký biely fľak. V tom momente nebolo pochýb, že som ich našiel. Potichu som vydýchol. Akonáhle som zo seba vydal ten zvuk, Betty na mňa zaútočila. Taká bola rozrušená, že vôbec nezaváhala a pokúsala ma do lýtka. V tom okamihu pochopila, že som to ja a nesmierne sa začala tešiť. Pri jej zbesilom útoku sa koza zľakla a ušla ešte ďalej do húštiny. Zrazu sa z pôvodneho miesta ozval žalostný plač malých kozliatok. Prešiel mi mráz po chrbte, pretože som to vôbec neočakával. Pripomínalo mi to plač dieťaťa. Skoro som onemel. Koza sa im naspäť ozvala a opatrne sa vrátila. Na túto chvíľu nikdy nezabudnem. Opatrne som sa k nim priblížil. Vzal som kozliatka na ruky a pobrali sme sa domov. Na Bettynke bolo vidieť únavu, ale držala sa statočne. Vykračovala pred nami a stále bola v strehu.

Už sa nikdy nedozviem, čo všetko za to odpoludnie zažili, ale jej správanie ma doslova vykoľajilo. Tomu sa hovorí priateľstvo na celý život. Od toho dňa som si začal dôslednejšie všímať jej správanie. Vo svojom stáde má vytipované favoritky, na ktoré nedá dopustiť. Počas dňa sú kozy vo výbehu spoločne s koňmi. Občas sa stane, že im cez ohradu prehodím nejaké dobroty. Betty, i keď je svojim vzrastom na úrovni jazvečíka, nedovolí koňom aby sa len tak ľahko k spomínaným dobrotám priblížili. Je to neuveriteľné, ale poradí si i s koňom. Občas sa na tom zabávame.

V noci je voľne pustená a nášmu Zikovi robí spoločnosť. Sú doslova zohratá partia. Betty je mimoriadne ostražitá a neunikne jej žiadny pohyb. Je tomu niekoľko mesiacov nazad, keď som sa naozaj schuti zasmial. Občas, ak nie častejšie ako doma, prespávam na útulku. Nechcem to tu všetko nechať bez dozoru, pretože krádež sa stáva na Slovensku folklórom. Mal som už všetko zabezpečené na noc a sedel pri počítači. Začul som od brány zlostný štekot Bettynky, čo ma usvedčilo v tom, že niekto stojí pri bráne. Podišiel som k oknu a uvidel skupinu chlapcov, ako sa zabávajú a poukazujú na našu výstražnu tabuľku, že objekt je strážený strážnym psom. Mysleli si, že je to Betty. Nechcel som do toho zasahovať, pretože som bol sám zvedavý, ako to celé prebehne. Mal som pusteného aj Zika, ale ten mal úplne iné starosti. Venoval sa starej kosti. Chlapci nadobudli dojem, že je objekt bez dozoru a začali sa dohadovať, kto prelezie bránu prvý. Jeden sa k tomu odhodlal. Ešte stále som sa zatajoval, pretože som bol zvedavý na reakciu Zika. Ten ma však nesklamal. Akonáhle počul zahrkotať reťaz na bráne zabudol na kosť a vyrútil sa na tých nešťastníkov. Taký útek sa len tak ľahko nevidí. Dvaja z nich si zabudli i bicykle. Tak s chuti som sa už dávno nezasmial, až mi slzy tiekli. Keď som sa ukľudnil, vyšiel som pred bránku a volal na tých nešťastníkov. Nikto sa neozýval. Zobral som bicykle dnu, aby ich náhodou niekto iný nevzal. Boli u mňa takmer dva týždne. Po spomínanom čase sa tu objavil jeden z chlapcov v spoločnosti otca a pýtali sa, či som náhodou nenašiel dva bicykle. Otca toho chlapca som poznal a nemal dôvod tajiť, že sú u mňa. Keď som sa s ním o tom rozprával, tak i on sa od smiechu skoro zvalil na zem. Vraj sa mu zdal ten jeho chlapec čudný, pretože od toho dňa často vykrikoval zo sna. Všetko dobre dopadlo a deti mi sľúbili, že sa už viac nebudú zdržiavať po tme v blízkosti nášho zariadenia.

Čo dodať na záver. Aj jeden, aj druhý príbeh sú pre nás ľudí nesmierne poučné. V prvom prípade sa jasne potvrdzuje, že v núdzi poznáš priateľa a ozajstný priateľ ťa nikdy neopustí. Ten druhý je taktiež o priateľstve. Nikdy neposudzuj danú situáciu podľa toho, čo vidíš. Aj ten najslabší jedinec, keď má dobré srdce, môže mať priateľa. Ak je to priateľstvo ozaj čisté a bez pretvárky, tak je i spoľahlivé. Keby sme my ľudia vedeli navzájom takto vychádzať. Určite by náš život bol znesiteľnejší.

diskusia k príbehu