Tento príbeh jasne poukazuje na to, že mať rád zvieratá ešte neznamená mať schopnosť im rozumieť a vedieť sa o ne postarať. Poznám veľmi veľa takzvaných milovníkov zvierat, ktorí by sa nevedeli postarať ani o škrečka. Čo je na celej veci najsmutnejšie, nechcú sa poučiť a sú presvedčení len o svojej pravde.

Nevadilo by mi to, keby tieto bludy nerozširovali do sveta. Nanešťastie takíto ľudia sú médiami zviditeľňovaní a počúva ich takmer celý svet. Niekedy idem z kože vyskočiť, keď sledujem nejaký zábavný, alebo publicistický program a počúvam z úst hocijakej populárnej osobnosti, akým spôsobom sa správa k svojmu zvieraťu. Najväčším trestom pre domestikované zviera a najmä psov je, keď sa ich človek snaží poľudštiť. Čo ma však veľmi trápi, že je na svete veľa ochranárskych organizácii, ktoré chovajú zachránené zvieratá v takých podmienkach, že by bolo pre ne vykúpením, keby ich radšej uspali. Tým by však stratili svoje opodstatnenie a samozrejme aj doživotné, teplé miestečka.

Je mi veľmi smutno, keď sledujem čoho všetkého sú schopní ľudia najmä v Amerike, kde svet peňazí dokázal zdegradovať zvieratá na karikatúry tejto doby. Aby som bol spravodlivý musím skonštatovať, že existujú rôzne relácie, kde sa poukazuje na heroické výkony našich nemých spoločníkov pri záchrane ľudských životov, zdravia, majetku, alebo samotnej prírody. Keďže nechcem skĺznuť do nejakých pesimistických úvah o skazenosti ľudstva a nechcem nakaziť ani Vás, rozpoviem vám príbeh, ktorý v plnom rozsahu poukazuje na to, čo som doteraz kritizoval.

Bolo to takmer pred troma rokmi, keď som začul v telefóne hlas zúfalého pána, ktorý ma prosil o pomoc. Keď mi predostrel svoj problém, priznám sa, veľkú chuť do práce som nemal. Jeho problémom bol údajne nevychovaný dalmatín. Porozprával mi o všetkom čo ho na psíkovi trápi, ako absolvoval za nemalé peniaze odborný výcvik, ale psík sa absolútne nezlepšil. Nebol som urazený, že neoslovil najskôr mňa. Ono sa to často stáva, že som až druhý v poradí. Keď mám pravdu povedať, veľmi nerád cvičím psov po iných cvičiteľoch, pretože sú i takí, ktorí psov nie že napravia, ale utvrdzujú naďalej v ich zlozvykoch. Asi po päť minútovom odmietavom stanovisku z mojej strany, ma spomínaný pán začal vydierať, že v prípade mojej neochoty bude musieť miláčika svojej rodiny dať utratiť. Tak presvedčivo ma utvrdzoval o svojej láske k nemu, že ma obmäkčil. Na druhý deň sme si dohodli schôdzku. V dohovorený čas sme sa stretli u nás na cvičisku. Keď som videl to nádherné zviera, typického dalmatínca, ktorého je vidieť už len na nejakých kresbách z histórie pri doprovode kočiarov s koňmi, nezaváhal som a ponuku prijal. Nechcel som veriť, že by to bol problémový pes. Správal sa síce veľmi čudne, stále s ním šklbalo, všetko ho nesmierne zaujímalo, ale pohľad mal vyrovnaný a bol veľmi priateľský. Po jeho predvedení majiteľom mi bolo na prvý pohľad jasné, že cvičený nikdy nebol, dokonca ani vychovávaný. Ak predsa len náhodou áno, tak veľmi zle. Benyho sme umiestnili u nás v hoteli a do druhého dňa som ho nechal na pokoji. Chcel som, aby si zvykol na nové prostredie.

Na druhý deň ráno som ho šiel vyvenčiť, pričom som pozoroval jeho správanie. Pri pozornom sledovaní jeho správania som dospel k názoru, že je maximálne nesústredený a na jeho správaní mi stále niečo vadilo. Začal som hľadať príčinu. Asi po desiatich minútach som zistil krutú skutočnosť. Beny bol hluchý.

Zostal som z toho rozčarovaný a nechápal, že to za poldruha roka nezistil jeho chovateľ, majitelia a dokonca ani profesionálny výcvikár. Bolo to pre mňa priam neskutočné. Hneď ako som sa vrátil z vychádzky domov, tak som sa spojil so spomínaným majiteľom a oznámil mu holú realitu. Nechápal ani on a tvrdil, že to nie je možné. Večer som pozval k nám veterinárneho lekára, ktorý ho odborne vyšetril. Moja diagnóza sa potvrdila. Tu sa musím pristaviť a znova opakovať; nestačí mať iba rád, ale treba i vedieť. Len v takom prípade bude váš psík šťastný. Akoby všetkému nemohol byť koniec, dočkal som sa ďaľšieho prekvapenia. Majiteľ sa rozhodol, že tak defektného psa nemôže chovať a dá ho jednoducho utratiť. Začal som ľutovať, že ma obmäkčil a bol som nahnevaný sám na seba, že som mu naletel na tie jeho sladké reči o láske k tomu psovi. Až keď som sa ponúkol, že sa ho pokúsim vycvičiť zadarmo a on bude platiť len za ubytovacie služby a stravovanie, povolil a nechal ho u nás na skúšku jeden mesiac.

Priznám sa nikdy dovtedy som necvičil hluchého psa, ale mal som predstavu, akým spôsobom by sa to dalo dosiahnuť. Prvou a najťažšou úlohou celého výcviku bolo dosiahnutie pozornosti u psa. Podotýkam, že i u zdravých psov je to dôležitý úkon, na ktorý nadväzujú postupne všetky cviky podľa stupňa obtiažnosti.

Musel som vymyslieť nejaký spôsob, aby Beny stále na mňa reagoval, sledoval moje pohyby a bol neustále v mojej blízkosti. Keďže bol nadmieru temperamentný a veľmi hravý rozhodol som sa pre tenisovú loptičku. Po niekoľkých minútach som dospel k názoru, že moje rozhodnutie bolo správne. Beny sa odomňa absolútne nevzďaľoval a stále pozoroval moje ruky. V tom momente som vedel, že som dosiahol prvý krok k úspešnému výcviku. Začal som ho cvičiť na posunky. Bolo neuveriteľné, akým spôsobom rýchlo chápal moje povely. Dokonca som spozoroval na ňom radosť, že dokáže so mnou komunikovať.

Po štrnástich dňoch som majiteľovi predstavil svoju prácu a on bol nadmieru spokojný. Ponechal ho u mňa ešte štrnásť dní, pretože som musel doladiť všetky cviky. Posledný víkend prišiel osobne a ja som ho naučil "posunkovú reč". Benyho si vzal domov a podľa všetkého malo byť po trápení. Žiaľ, realita bola úplne iná. Beny sa dostal ešte do väčších problémov, ako keď som ho spoznal. Keďže majiteľ žil v dvojgeneračnom dome, kde bolo päť dospelých ľudí a dve deti, bolo veľmi obtiažne presvedčiť obyvateľov domácnosti, aby používali jednotnú povelovú techniku. Zblbli ho natoľko, že opäť prestal poslúchať, komunikovať a to bol jeho koniec. Až po roku som sa dozvedel, že ho dali predsa len utratiť. Pritom stačilo tak málo a Beny by žil. Priznať si svoju neschopnosť postarať sa o psa nie je podľa mňa až tak ťažké. Napokon mali ešte inú voľbu. Stačilo, keby ma oslovili a ja by som ho umiestnil v našom zariadení. Keby si ho nikto neadoptoval, bol by mi spoločníkom pri mojich vychádzkach na koňoch do prírody. Mohol žiť ešte ďalších desať rokov. Podotýkam, že ho usmrtili vo veku dvoch rokov.

Nech je tento príbeh akokoľvek smutný, chcel by som, aby si najmä majitelia psov, ktorí sa nevedia o svojich miláčikov postarať, vzali z neho ponaučenie. Nie je chybou to, keď človek niečo nevie, ale veľkou chybou je, keď sa nesnaží nájsť riešenie na odstránenie nedostatkov. Preto apelujem na všetkých, čo majú problémy so svojim psom, aby neľutovali peniaze a obrátili sa s prosbou o pomoc na kvalifikovaných odborníkov a nie na veterinára. Veterinár by mal v prvom rade liečiť. Utrácať by mal len vyslovene choré, trpiace a staré psy. Už neraz sa stalo, že nám doviezli psa priamo z operačného stola, pretože ani veterinár nemal svedomie uspať zdravé a mladé zviera. Vždy sa našiel niekto, kto si dokázal nájsť cestu k zradenému priateľovi predchádzajúceho majiteľa a našli medzi sebou porozumenie.

diskusia k príbehu