Na toto fórum som narazila čistou náhodou a už sa sem ani nemienim vracať, ale ako milovník chrtov, špeciálne greyhoundov potrebujem k tomuto niečo napísať.
VYužitie týchto pretekárov v dôchodku je výlučne len ako domáci miláčik! V žiadnom prípade nie reálny lov. Tieto psy sú na reálny lov naprosto nepoužiteľné, pretože pri behu vo voľnom teréne by sa najskôr zabili. Nikdy nebehali na inom ako ohradený pás pokosenej trávy, či utlačeného piesku. Tieto psy sú extrémne rýchle, nevedeli by zvládnuť terén a už vôbec nie orientáciu v ňom. AK by sa pustil za zajacom, pravdepodone ho už nikdy neuvidíte a ak hej, tak určite vážne zraneného.
Druhá vec.
Psi sa vyraďujú v drvivej väčšine pre zranenie, ktoré mu už neumožňuje behať vôbec, alebo je jeho výkon tak obmedzený, že zostáva v zadu - a nezarába peniaze. Sú to najčastejšie zranenia šliach a svalov ktoré sa liečia veľmi zdĺhavo, ale najčastejšie sú prakticky nevyliečiteľné - len potlačené a opätovným nasadením na dráhu, hoc aj v rámci hobby tréningu, sa toto zranenie obnoví, alebo sa stav zhorší. Tieto psy nerozlyšujú, že to je len trénig, že to nieje naozaj - nervia, slinia, hádžu sa o steny boxov... a bežia na 110% . V druhom rade u nás prakticky neexistuje bezpečná dráha pre tieto psy. Behať len tak s kamarátmi a za návnadou, to je pre chrta priepastný rozdiel.
Tretia vec, mnoho z týchto chrtov brali celú kariéru doping, ktorý saz ich tela nedostane len tak ľahko preč. Keby ste toho psa nasadili do preteku a náhodou by vyhral, isto pôjde na dopingovú skúšku a problém je na svete, jak pre vás, tak pre organizáciu zachraňujúcu tieto srdiečka. Navyše branie dopingu vážne poškodzuje orgány a pes v pokročilejšom veku (v tomto prípade 4 a viac rokov) by mohol ľahko skolabovať.
Jednym slovom, sú to opotrebované psy často so starými zraneniai a niekedy aj v nevábnom zdravotnom stave. Preto by mal každý kto si chce takého psa adoptovať okamžite zabudnúť na nejakú kariéru, alebo šport. Oni potrebujú v prvom rade pokoj, dožiť bez bolesti pekný život a zažiť to čo nestihli - lásku a porozumenie. Ale to mu myslím pri adopcií bude primerane zdôraznené.
Adoptovať si takéhoto chrta je vhodné len do primeraných podmienok, to jest mať denne prístupný bezpečný oplotený areál, alebo vlastnú bezpečnú a dostatočne veľkú záhradu.
Pre tých, čo nemajú predstavu, ako grey behá a ako to vyzerá:
http://www.youtube.com/watch?v=O0VyGfOY ... re=related (mali priemernú rýchlosť 75 km/hod) všimnite si v treťom behu bieleho psa, čo spadol. Od prasknutej achylovky po infarkt to mohlo byť všetko. Toto je 20 sekúnd, pre toré tie chrty žili, nič iné nepoznali a myslím, že každý súdny človek uzná, že beh v nezabezpečenom priestore a nebodaj za živou návnadou nieje dorý nápad.
Chcem však podotknúť, pretože je vo svete mnoho kampaní v zmysle "fuj dostihy".
Dostih/coursing je pre chrta prirodzenosť, ako pre borderu pásť. Venovať sa dostihom na hobby úrovni, hoci aj vrcholovo nieje žiadne týranie psa! Ak je niečo chybné, tak to je potom dostihový priemysel v GB, Írsku, USA a Austrálií, kde sú psi len čísla produkujúce zisk, asi ako kravy na družstve - a z ktorých pochádzajú tieto zachránené jedince.
Žiadne umelé držanie pri živote sa nekoná Emor, sú to normálne šťastné psy (teda pokiaľ im ľudia rozumejú), behajú so psami, tešia sa a hrajú sa. To že je niekto chorý, resp má na to všetky predpoklady ešte neznamená že je nešťastný a treba to zastreliť. To sa tak zdravému z pohodlia gauča súdi, kto má žiť a kto nie, však?
Verím, že raz zažiješ psa v zlom stave, ktorý chce bojovať a žiť, lebo ho to baví a zmeníš názor. Na rakovinu môže umrieť ktorýkoľvek pes. Tak isto kecy o tom, že ten pes bez športu umrie žiaľom pochádzajú zväčša od ľudí, ktorý o tom vedia veľké nič a radi sa počúvajú. Samozrejme, že každá zmena je pre psa stres, či už ukončenie kariéry, prevoz do útulku, vyšetrenia, transport cez pol Európy.... a dávať do transportov psov v takom stave, že tam umrú je nezodpovednosť a nemyslím, že by to bolo na dennom poriadku. Tak isto každý pes potrebuje niečo robiť, aby sa cítil potrebný - čo to bude je už na majiteľovi. Dostih je pre nich prirozdenosť, ale nieje to jediná činnosť, bez ktorej by sa mali cítiť nekompletní. Jednoducho v ich prípade to už nejde a nedá sa ísť hlavou proti múru.
Ani ja niesom za ukájanie si vlastného súcitu a zachraňovať nezachrániteľné, ale to už je na každom kam pôjde, kde sú jeho hranice. Niekto by uspával všetko čo sa vymyká dokonalosti a norme, ale to už tu raz bolo, verím, že sa ľudia poučili.
majte sa tu krásne, papa.