rea píše:Ale sa tu pekne dopĺňame...
1. tu treba práve ten cit spojiť s rešpektovaním individuality. Viac sa dodať nedá.
2. nekonči, keď pes stráca záujem. To už je nesoro. Nie vždy sa to podarí, ale prestať treba v najlepšom, prinajhoršom kúsok po. Skús si to udržať na úrovni, aby chcel pes viac, ako ty.
3. takto je to správne, potom tam zohráva úlohu, či korekciu načasuješ dobre. Či z nej pes chápe to, že sa nemá zdvíhať vôbec (vtedy je načasovanie aj intenzita korekcie dobrá), alebo to, že ak sa zdvihne, len ho napravíš (zlé načasovanie alebo intenzita korekcie)
4. toto dosiahneš len cvikom a praxou
5. práve tak, že chyby predvídaš a vytváraš sitciu, kedy si na to pripravená. Ten, kto má skúsenosti a prax, dokáže lepšie reagovať aj v situáciách, ktoré vopred nečakal, ale to je už o inom.
6. prax, prax, prax - na nete nezískaš...
7 ja by som tu trochu problém videla, už len tým, že si skúšala, ako dlho vydrží. Vrátila si ju po tom, ako si ľahla k tebe.
8. kladný je pravdepodobne pri kladných podnetoch. Pri niečom, čo psík až tak veľmi nechce, ostávate pravdepodobne obe niekde na medziposchodí. Ty nevieš ako, ona sa tomu vyhne. To rieši tá opora v tebe, podporená sebaistotou, čo, kedy a ako urobiť. Zas prax, prax, prax.
Najdôležitejšie je vedieť čo robiť, ako intenzívne a v ktorom momente, sekundový rozdiel je často na škodu. To všetko za predpokladu, že chápeš, čo a ako chápe aj pes, nie len ty. A ešte niečo. Neboj sa robiť chyby aj ty, len tak postupuješ. Treba si ju uvedomiť a dať si na to v budúcnosti pozor. To je proces učenia. Zaži si raz a zapamätáš si to lepšie, ako keď si to prečítaš 100 krát.
velmi dobre. suhlas. pripajam sa.