Chovateľské fórum na www.chovatelia.sk

Dobrý deň!
Pred dvoma mesiacmi som Vám písala, že k nám pribudne šteniatko nemeckého ovčiaka. Zo šteniatka ovčiaka sa však "vykľul" sedemmesačný špic, ktorého sme zachránili pred zastrelením tým, že sme si ho vzali. (O jeho predchádzajúcom majiteľovi a o tom, ako sa k nemu správal, nevieme žiaľ nič.) Je u nás už mesiac, ale stále sa nás veľmi bojí, uteká pred nami, má stiahnutý chvost. Keď ho chceme pohladiť, musíme ho doslova naháňať. Keď ho však máme na rukách, je kľudný a oblizuje nás. So psami našich oboch susedov bez problémov "komunikuje" a tiež šteká na ľudí idúcich po ulici. So žraním tiež nemá problémy. Ako ho naučíme, že sa nás nemá báť? Ako sa dočkáme toho, že keď ho privoláme, pribehne k nám veselo krútiac chvostom a dá sa nám rád pohladiť? Niekto mi povedal, že by mohol aj uhynúť následkom citovej deprivácie. Je to pravda?
Ďakujem za odpoveď.

Váš špic asi na uhynutie nebude, s tým si starosti nerobte. Odpoveď by bola veľmi obšírna, aby podchytila dôvody a spôsoby návyku. Ale stručne: v žiadnom prípade ho nenaháňajte, pes musí prísť za Vami, on sa má vnucovať Vám a nie naopak. Je potrebné ho zakaždé pochváliť, ale veľmi kľudne, keď ide ku Vám, ignorovať ho keď odbieha či nechce prísť. Nelákať ho na dobroty, ale môžete ich použiť ako odmenu keď sa zachová správne. Odhaliť, čo je pre neho zábavné - napr. aport, nejaká loptička, treba mu to hádzať, ale neočakávať hneď že Vám to bude nosiť k nohám. Alebo v ňom vypestujte dôveru cez kŕmenie- nesmie mať stále nasypané, dávať mu len 2x do dňa, volať ho k miske, sadnuť si k nej a nechať ho prísť a v kľude sa nažrať. Potom pochvala.
Keďže nemám možnosť psa sama pozorovať, o jeho správaní viem tak málo, že je ťažké viac poradiť.
Želám Vám úspechy a trpezlivosť- on sa Vám odvďačí.

Dobrý deň!
Opäť sa na vás obraciam s tou istou otázkou - ide o nášho ustráchaného špica. Je u nás už 6 mesiacov, zavŕšil prvý rok života. Situácia sa trochu zlepšila. Už pred nami neuteká a netrasie sa. Stále však za nami nechodí sám od seba a nereaguje na zavolanie. Keď sa mu prihovárame alebo mu nesieme žrať, neuteká, ale vrtí chvostom - to je jediné pozitívum, čo sa zmenilo od augusta.
Medzi tým sme sa však dozvedeli o praktikách pána "chovateľa", od ktorého sme ho dostali - ku psom sa správa nepekne, bije ich, sú stále uviazané na reťazi a kríži medzi sebou súrodencov a rodičov s deťmi. Mohla by byť príčina jeho správania aj v tom? Je vôbec šanca, že raz bude "normálny"? (Odkedy je u nás, nikto ho neudrel, ani naňho nazvýšil hlas).
Ďakujem za odpoveď.

mirinda007 píše:Dobrý deň!
Stále však za nami nechodí sám od seba a nereaguje na zavolanie.

V tomto prípade je potrebné nespoliehať sa na to, že psík príde sám na to, čo od neho pri privolaní vlastne chcete. Potrebuje, aby ste mu pomohli, to sa Vám podarí tak, že použijete ľahké vodidlo a ním mu pomôžete. Inak treba dodržať horeuvedený prístup. Preštudujte si pojem reflexný oblúk, aby ste vodidlo vedeli použiť správne, aj keď najviac by Vám pomohlo nácvik vidieť.

Moja odpoveď znie: blahoželám Vám k pokroku, už to je veľmi veľa čo ste dosiahli. Vždy je ťažšie psíka prevychovať ako vychovať, aj keď v tomto prípade sa skôt jedná o liečbu jeho depresívneho správania. Na to treba veľkú trpezlivosť a správne vedenie a postupy. Možno vo všetkom nepostupujete správne, ale máte veľkú snahu. Je pravdou, že pes musí chápať, čo od neho očakávate, takže sa mu to musíte pokúsiť primerane dať najavo - a to už je na celú knihu, nie na jednoduchú radu. Skúste ho sledovať vtedy keď máte čas a on možnosť samostatne sa prejavovať, pretože, asi sa opakujem, najprv musíte Vy pochopiť jeho. No a skúste ísť do knižnice a hľadať knihy o psoch, ktoré o takejto problematike píšu. Budem rada keď sa dostanete ešte ďalej .

Mila Mirinda, my sme doma zazili to iste, priniesli sme domov 5 mesacnu fenku, ktora mala velmi tazke "detstvo" ak sa nechce nechat pohladit, nenahanajte ju, to ju vystrasi este viac....nasa sa bala kazdeho prudkeho pohybu, zvyseneho hlasu, cohokolvek v ruke....robili sme to tak, ze sme si zobrali kusok masa do ruky, sadli si na zem a vedla seba na zem polozili nejaky predmet a tak sme sedeli aj hodinu, nez si sama prisla pre jedlo....teraz ma 3 roky a s ludmi a zvieratami je najlepsi kamarat-az je to niekedy nevhodne, lebo po ulici chce na kazdeho skakat ze sa idu hrat...jedine co ju prigrci k zemi je este stale ten zvyseny hlas, ale vetsinou ju ani karhat nemusime, staci zvysenym hlasom povedat jej meno a hned poslucha vela stastia