Ako si obľúbiť neobľúbeného psa

[Zuzi]

Tak toto je môj skutočný príbeh o psovi - krížencovi, ktorého som nemala rada.
Vždy som sa totiž prikláňala k názoru,že pes musí byť čistokrvný, aby sa mohol stať plnohodnotným členom ľudskej rodiny svojou vrodenou inteligenciou.(Nemyslím zrovna s PP, ale po čistokrvných rodičoch)Celý život ma o tom presviedčal ako mi plynul medzi prstami - mala som totiž viac psov a skúsenosti ma v tom iba utvrdzovali. Moja mladšia sestra sa zrazu rozhodla kôli malým deťom a preto že sa presťahovala z mesta na dedinu do nádherného prostredia lužných podunajských lesov, zakúpiť si nejakého psíka. Samozrejme ma začala nenápadne sondovať, čo by bolo lepšie, aká rasa, aké plemeno, zvažovať vlastnosti plemien psov a pod. Selektovali sme zo všetkých plemien psov, uvažovali, ktorý pes je vhodný k deťom,vybrať to správne plemeno psíka, ktoré neponičí záhradu, ktoré neujde, ktoré nie je bojové, ktoré nepĺzne, ktoré je čistotné a proste všetky tie veci dookola, ktoré nás napadli.Potom sme sondovali známych, ktorý už mali psíkov a ponúkali šteniatka a svoje skúsenosti. Radili sme viacerí z rodiny, ktorí nejaké skúsenosti mali. Sestru napadlo aj to vziať si psíka z útulku. Prebrali sme všetky možnosti. Všetko to trvalo asi tak rok, do letných prázdnin, kým deti nenavštívili letný tábor na ranči. Majiteľka súkromníčka, súkromne hospodáriaca osôbka, niekoľko jazdeckých koní, malé stádo kravičiek, veľké stádo kozičiek, niekoľko ovečiek, sliepočky, zajace, mačky, psy a ešte neviem čo všetko - skrátka raj pre mestské dietka, mala zrovna šteniatka. Jej fenka samonajdúch, ku ktorej sa nikto nesmel priblížiť - strašne hrýzla ( asi sa bála) nepodobajúc sa na žiadnu z existujúcich rás ani omylom, mala 5 šteniatok, každé iné. Detičky sa so šteniatkami v tábore hrali, zaľúbili sa do nich a tak moja sestra zvolila najľahšiu cestu - zobrala deťom jedno zo šteniatok, ktoré sa im najviac páčilo(uľavila majiteľke). Keďže som šteňa nevidela( bývame na opačnom konci republiky), dozvedala som sa len kusé informácie o jeho postupnom raste, dospievaní, výchove a nezbedstvách. Deti ju pomenovali "ROTY" a to meno jej sadlo dokonale. Potom som už len počúvala v telefóne: Napríklad - Volá sestra:
"Čo mám robiť? Prídem poobede domov a na záhrade bola vyhrabaná jama priemeru a hĺbky 2 metre aj s jahodami a kvetmi?"
Ja: "Neviem - zbi ju a zahrab jamu, kým príde chlap domov a povedz že presádzaš jahody."
Sestra: "To som urobila. Zahrabala som jamu, bežím rýchlo upratať, kým príde chlap domov a za 1/2 hod.vyjdem von, že polejem kvety a jama bola opäť vyhrabaná a v jej strede sedela ROTYNA. Čo mám robiť?
Ja - "Nerobi nič, môžeš ju len opäť zbiť, zahrabať jamu, ale asi ti ju vykope znovu? Nemáte tam nejaké hraboše či čo?"
Sestra: "Hraboše nemáme, všetky vyhrabala a zabila. Rozmýšľam že ju budem požičiavať susedom na zbavovanie sa krtkov na záhradách."
Ja: "Neostáva ti nič iné len urobiť koterec s výbehom. Neuväzujte ju."
Koterec sa stal okamžitou realitou. Zožrala totiž popínavú ružu, preryla zbytok záhrady, došľapala mini konifery, zrýpala farbu z brány, rozhrýzla pletivo, mačky z dediny nemali šancu, zabila zopár sliepok susedom a zlatý klinec nakoniec - poobžierala vzácne ešte zelené nedozreté plody z nízkokmienkových ovocných stromčekov, a na čo nedosiahla odhryzla konáriky, aby sa k plodom dostala. Potom telefóny ustali, lebo toho bolo zjavne viac, sestra bola rozčarovaná, a ja som ich ľutovala. Fenka obľubovala prírodné aróma, s obľubou sa vždy vyváľala v akýchkoľvek smradoch, takže mať ju doma bolo nemožné. Sestra rozhodla, psa treba vychovať. Aby dietka pocítili, čo doma majú, prihlásila dcéru a ROTY na absolvovanie agility, niekde v mieste bydliska. Tréning vraj prebiehal úspešne, ale Roty poslúchala len na tréningu.Vraj sa naň veľmi tešila. Doma však je doma a tak o úspechu, alebo neúspechu som sa postupne dozvedalam zas už len z kusých informácií typu - "Poslúchne ťa vo všetkom, keď uvidí, že jej chceš niečo dať zožrať. Odrazu robí všetky povely, aj tie, ktoré si ani nepovedala a pod. Poslúcha, keď je vybehaná, ale nie je to pravidlo keď sú tam sliepky, alebo mačky, alebo kontajner s odpadkami. Žerie všetko okrem granulí atď. " Myslela som si svoje.
Zlom nastal tieto prázdniny. Sestra mi nesmelo zavolala - počuj ideme na dovolenku.Nevieme čo s ROTYNOU. Aj by sme ju vzali, ale nechceme riskovať, lebo nevieme, aké to tam bude ( pozn. -myslela letecky do Grécka)Bolo mi jasné, čo má na mysli. Doviezť ju ku mne - neprichádza do úvahy. Bývam v meste síce bez sliepok, ale zároveň aj bez oploteného dvora a všade kontajnery s odpadkami... predstava, že ujde hneď 1.deň - a už ju nikto nenájde ma vydesila( samozrejme zároveň, že ja pohodlný človek by som musela denne behať po celom meste a hodiny ju hľadať tiež nie)keďže sestra ma upozornila, že na vodítko ju nedávajú z praktických dôvodov( to som vtedy vôbec nepochopila na vlastnú škodu)...... A tak som navrhla spojiť príjemné s užitočným a ponúkla som sa, že prídem teda aj s deťmi k nim domov, postrážim dom, záhradku aj psa a využijem dovolenku zároveň na príjemný relaxík v domácom prostredí.... ( keby som tak vedela čo ma čaká, o nejakom relaxíku by som vôbec ani neuvažovala a zrovna sestre navrhla nech si zaplatí psí hotel - ešteže tie služby existujú... dnes už viem prečo...) Tušila som nejaké "psie" problémy, ale moje tušenie bola len nejasná hmlistá predstavička.... Prvý zlom v mojich "miernych" predstavách o príjemnej dovolenke, nastal hneď po mojom príchode k sestre. Pri vystupovaní z auta ma sestra upozornila... neotváraj bránu, počkaj kým ju chytím... To, čo chcela chytiť bolo chlpaté, mokré, čímsi bielym polepené čierne psíča, trasúce sa šťastím, že prišla panička a pripravené okamžite vyštartovať po otvorení dvierok a náležite "privítať paničku a návštevu" - tým myslím olízať nos, otrieť dolepenú srsť o šaty, zbaviť sa nechcenej vody na srsti otrením o návštevu, otrasením sa na v tesnej blízkosti majiteľa a samozrejme presondovať čo dobrého panička priniesla poskákaním všetkého dostupného...Chcela som ju pohladkať, reku nech odštartujem dobré vzťahy, ale sestrina dcéra na mňa kričí -"Nehladkaj ju, v niečom sa stihla vyváľať, strašne smrdí, neviem čo to bolo..." Šťastný pes mysliac si zjavne, že má na sebe Channell No5, neustále na mňa veselo skákala (určite tušila, že treba začať vzájomné vzťahy priateľským prejavom..) Bohužiaľ, nemali sme moc času so sestrou sa porozprávať o výchovných metódach platných a stopercentne účinných pri výchove a starostlivosti o "čierny rodinný pokladík". Sestra rýchlo zhrnula moje povinnosti týkajúce sa starostlivosti o ROTY nasledovne:"Musíš ju venčiť 2x denne. Doporučujem ti chodiť minimálne po splav ( 2 km) to jej bude stačiť. My chodíme na bicykli. Nedávaj ju na vodítko. Žerie 1x denne - granule. Tie moc nežerie, tak jej môžeš dať namiesto toho mäso( našťastie ho mali nachystané), k tomu cestoviny, ryžu alebo keby to nežrala - tak psiu konzervu. Dobré je zmiešať jej to s granulami - tie moc nechce, ale my ju tak klameme. Inak žerie okrem tých granulí všetko. Potom už len čistá voda denne a nepúšťať von z koterca v noci (príliš stráži, šteká na všetko a budí susedov) a nepúšťať dovnútra.Ak chcem, môžem ju okúpať, ak sa mi to podarí( to som netušila o čom hovorí...) Inštrukcie skončili. Rodinka odišla na dovolenku a my sme s ROTY osameli. Vravím si - aký príjemný relaxík.... Roty okamžite zistila, že paničkou som zrejme teraz ja. Sadla si na zadok a nespustila ma z očí. Tie oči boli také milé, smutné, chápajúce, žiadostivé... Tak som ju pustila dnu. Nalepila sa mi k nohám a opäť ten smutný psí pohľad - niečo som zrovna pojedala. Tak sme sa podelili. Roty bola okamžite kamoška. Už nesedela, ale opierala sa labami o mňa. Hovorím si je leto, čo na tom že je špinavá, však ju po večernej prechádzke osprchujem a seba tiež. Keď ROTY zbadala, že vyberám bicykel, bolo jej akosi okamžite jasné, že je to kôli nej a vyrážame na venčenie - to som si myslela ja. Ona vedela, že ide na lov. Otvorila som bránu. To bol koniec - ROTYNA vyštartovala a zmizla. Zavrela som bránu a kukám, kde je pes - psa nikde. Po 5 minútach mojích obáv o jej život sa vyrútila zo susedovej záhrady "preletiac" šialenou rýchlosťou dierou popod susedov plot, pričom tomu predchádzalo šialené mravčanie a praskanie konárov - mačka sa zjavne zachránila a podľa zvukov zmizla niekde po strechách a korunách stromov nevedno kam.Od hanby, že ma susedia uvidia som zrevala po ROTYNE -" K nohe !" Čo si vysvetlila po svojom,a v rýchlom behu sa mi otrela hlineným bokom o nohu pokračujúc v bežeckých pretekoch a zmizla opäť. Hanbiac sa ako pes, som rýchlo vyštartovala za ňou, pokiaľ som ju videla, al za zatáčkou mi zmizla z dohľadu. Ostala som stáť a bolo mi jasné, že dedinou nemôžem s ňou ísť. Rozhodla som sa, že si ju dám na vodítko, inak to nepôjde. Začala som vykrikovať jej meno a povel "Ku mne". Po chvíli sa dorútila a obtrela sa "s láskou" o mňa. Priviazala som ju na vodítko tešiac sa ako sa psík bezpečne vybehá popri bicykli mimo obec. Rotyna ucítiac vodítko si zrejmä myslela, že je to povel "Vpred - ťahaj" - rozbehla sa dopredu - omotané vodítko okolo mojej ruky zareagovalo. Ťahom mi ruka omodrela a ROTY uvidiac v behu lietať lastovičky sa rozhodla zrejmä, že aj ja ju chcem chytiť a rozbehla sa z cesty dolu kopcom aj so mnou. Zrýpala som sa z bicykla,vodítko som pustila, v duchu som sa rozlúčila s niektorými článkami prstov a po chvíli som sa už len tešila, že som ten pád prežila vcelku len s odreninami. Na ROTY som v ten moment zabudla. Keď som sa poobzerala po lúke, že kde je - uvidela som váľajúce a metajúce sa nohy vo vzduchu. Na povel "Ku mne" som v diaľke uvidela, že ROTY zrejmä pochopila povel po svojom, a bolo jej jasné, že ju chcem odtrhnúť od tej lákavej vône, čo si ona pracne na lúke našla. Pribehla ku mne až po chvíli, keď som sa doráňaná a nadávajúc dotrepala na schodnú cestu aj s bicyklom. Odopla som jej vodítko a povelom "K nohe" som sa snažila dokončiť úmorné venčenie, dodržaním doporučenej 2km trasy - po splav.Cestou som ROTY uvidela už len miestami, keď náhodou vyliezla z vody - miestna riečka zjavne plná zvieractva ju lákala - hádzala sa do nej znova a znova, šťastná, bezproblémová a plávajúc v nej naháňala nejaké vodné vtáčiky, ktoré poletovali nad vodou. Občas sa pozrela jedným okom, kde som. Spomenula som si, že mi radili, aby som na tom bicykli išla radšej rýchlejšie. Pridala som. ROTY mi zmizla. Zastala som. Krk som už mala celý vykrútený, psa nikde. Keď som zúfalá sadla opäť na bicykel, s presvedčením, že ROTY už nikdy neuvidím, prirútila sa odkiaľsi a prekryžovala mi cestu popred bicykel tak rýchlo, že som sa z neho zosypala v obave, že ju zrazím. Opäť zmizla. Sestru som preklínala. Čo keď sa ten pes stratí? Čo keď ju zastrelí nejaký poľovník.. ? Čo keď niekomu zabije zas sliepku.. ? Čo keď ju zrazí nejaké auto...? Čo keď....? Uvažovala som, čo všetko sa môže stať, čo mi povie sestra, ak pes moju starostlivosť neprežije? Čo budem ďalej robiť? Potom ma dokonca napadlo....že by sa možno aj potešili...! Zastala som myšlienky mi prerušilo zúrivé štekanie nejakých veľkých psov - v diaľke som uvidela rozľahlú haciendu s pomerne veľkým oplotením spoza ktorého sa zúrivo rozliehalo brechanie 2 vlčiakov. Psi zjavne zúrili. Bolo to v diaľke a keď som sa trochu priblížila uvidela som ROTYNU ako šialenou rýchlosťou obieha plot a zábavne dráždi zúrivé vlčiaky trojnásobnej veľkosti až do nepríčetnosti. Keď náhodou prestali brechať, lebo im zmizla z očí, a kým sa spamätali že kde je - oprela sa o múrik a poslušne ich čakala, kým ju dobehnú a mimoriadne ju bavilo pozorovať, ako sa snažia zubami prehryznúť pletivo a roztrhať ju na kúsky. Stála im ako terčík 10 cm za plotom ako socha a čakala, čo budú robiť. Prebleslo mi hlavou, že už je mŕtva. Tep mi vyvskočil na 300, obliala ma horúčava, zrevala som na Ňu - "Ku mne" a keď poslušne pribehla, vidiac moje "poty" dala som jej odmenu, aby ma poslúchala, mysliac si, že to zaberie. Keď ma poty prešli, vykašľala som sa na 2 km trasu a rozhodla som sa skrátiť ju na polovicu a ísť rovno domov. Roty išla chvíľu popri mne, ale len po dedinu. Potom opäť zmizla. Bola som nazúrená, keby som ju mala pri sebe, zderiem ju ako psa. Za zatáčkou som uvidela spoza plotov nejaké lietajúce sliepky. Bolo mi jasné, z akého dôvodu. Pridala som a stretla som akýchsi ľudí. Hanbila som sa ako pes a tak som preletela okolo nich volajúc na ROTYNU "Ku mne" - zúfalo a zbytočne. Zastavila som sa až pred bránou. ROTY nikde. Zúrila som. Zabijem ju. Otvorila som bránu a zrazu mi pomedzi nohy preletela ROTYNA dovnútra ako blesk, že som si oškrela ešte aj druhý bok o bicykel. Bola som taká zničená, unavená a vynerváčená,a napálená, že by som ju naozaj najradšej zabila. Lenže ROTYNA sa vrhla k miske vychliapala vodu a spokojná, šťastná a kľudná zároveň sa razom stala poslušným, mierumilovným a chápajúcim domácim miláčikom s múdrymi psími očami. Nemala som chuť nič riešiť. Išla som si ošetrovať rany. ROTY ma pozorovala. Keď som sa učlovečila, napadla ma myšlienka, ako mi sestra radila, že ju môžem okúpať, keby moc smrdela. Zostalo len pri pokuse. Bolo mi jasné, že to nezvládnem. Dalo by sa to zrealizovať jedine za podmienky, že by ju 2-ja napevno držali, aj tak by to asi bol problém. Nechápem, ako to sestra realizovala. Vzdala som to. Všetko bolo mokré, došľapané a špinavé od psa, len pes nebol okúpaný.ROTY zvíťazila a ja som si narobila robotu. Večer som vypracovala strategický plán venčenia. Ráno som zaspala. Napadlo ma, že to možno s tým venčením preháňajú a ráno ju nebude treba vyvenčiť. Kto by sa taký rozospalý niekam trepal a porežíval potom celodennú traumu. ROTY to pochopila. Bola šťastná, že som ju vypustila z koterca a vôbec neprotestovala, že sme ráno nikam nešli. Aj tak už bolo 10 hodín. Ako som si stihla všimnúť, nič nezožrala. Tak sa so mnou naraňajkovala. Deň nám vcelku ubehol dobre. Do vnútra som ju nepustila. Podvečer prišla ale búrka, tak sa venčenie opäť nekonalo - ale bolo mi jej ľúto, vyzeralo to, že moc nechce byť vonku sama a tak skončila so mnou v obývačke. Bola strašne špinavá, ale našťastie suchá, tak som si povedala, že to upracem, kým prídu a ROTY bola so mnou šťastná. Povedala som si, že nežerie preto, lebo jej dávajú asi zlé mäso a granule, tak som jej dala psiu konzervu. Tú žrala. Na druhý deň sa všetko zopakovalo, až sme prišli k večernému venčeniu. Vzala som strategický plán. Vyhnúť sa dedine, venčiť až po 8-mej večer, keď už nebudú sliepky, dedinu opúšťať peši s vodítkom, ROTY vypustiť až za dedinou. Vziať veľa mlsnotiek, často ju privolávať aby pochopila, že ja som tu zaujímavejšia ja, ako sliepky a kozy za dedinou. Neustále pískať, aby vedela kde som, snažiť sa nespustiť ju z dohľadu, a zastať, keď náhodou zmizne.Keď príde, tak moc a moc chváliť.... Začalo nám to postupne celkom klapať. Okrem smradu, ktorý neustále so sebou nosila. To sa neodnaučila a okúpať sa nedala. Vcelku ma začala poslúchať - a strážiť si ma, vycvičili sme jedna druhú. Keď som s ňou nebola ráno, večer som predĺžila prechádzku. Keď prišli za mnou deti, ROTY začala mať program aj cez deň, hrali sa s ňou, hádzali loptičku, skľudnila sa a dokonca mi večer poslušne bežala pri bicykli pri nohe. Kontrolovala seba aj mňa. Už som vedela, čo môžem od nej čakať. Neodpustila si "návštevu dedinských smetísk", kde sa úspešne ako som zistila vždy "dokŕmila", a preto nežrala granule, neodpustila si naháňať sliepky a mačky( ale keď som ju chytila hneď na začiatku, obvládla sa a tvárila sa, že ich nevidí) a neodpustila si vždy sa vyváľať v nejakom "Channelli No5". Vždy som musela predvídať dopredu aj za ňu. Keď som predvídala ja, bolo všetko v poriadku. Nepredvídané udalosti, ako cudzí cyklisti, jarabice, mačky, príslušníci polície, dôchodcovia na prechádzke, túlavé psy a podobne som musela riešiť "operatívne". Našťastie sa to zaobišlo iba s jednou usmrtenou jarabicou, ktorú mi doniesla k nohám celá šťastná. Vedela som, SME KAMOŠKY, KTO JE VIAC?! Keď prišla sestra z dovolenky a my sme zase odišli, volala mi domov. "Počuj! Čo si s tou ROTYNOU robila? Keď si odišla, zostala ako bez života. Úplne osmutnela, ani sa netešila, že sme sa jej vrátili." Vedela som svoje a zachovala som tajomstvá nás dvoch! To bola super dovolenka, fantastický relaxík, a dnes by som už nedopustila ani slovko pochybností o tom, že pes, ktorý nie je čistokrvný nemôže mať inteligenciu. Spoznala som úžasného kríženca, s perfektnou povahou síce s poľovnými sklonmi, ale bystrého, inteligentného a úžasného spoločníka do života.

[zuzu]

Síce ma z toho bolia oči, zážitok to musel byť skvelý

[Peťo]

Zuzi, fajn príbeh a perfektné čítanie. Dlho som sa tak dobre nepobavil. Dík.