Už som sa určite zmienil o tomto psovi. Je to nesmierne užitočný a pritom nezaplatiteľný člen našej "svorky". Stráži naše zariadenie a je nekompromisný voči všetkému čo je v pohybe. Mne osobne je ľúto, že je taký, pretože mám na tom zásluhu i osobne. V tomto prípade sa potvrdilo často spomínané: "Nikdy nehovor nikdy." Hneď vysvetlím.

Odkedy sa začali objavovať na našich sídliskach bojové psy, tak som ich ľutoval. Takmer pravidlom bolo, že ich vlastnili nevyrovnaní a zakomplexovaní ľudia. Psy pôsobili dojmom neurotických a nevyspytateľných príšer.
Bolo to spôsobené najmä nevyrovnanosťou a nevyspytateľnosťou majiteľa. Odnepamäti boli tieto psy šlachtené na boj a vytrvalosť. Strach z možných následkov stretu s iným psom a nevedomosť majiteľa o danom plemene, odsúdila týchto tvorov na živorenie. Tým nechcem povedať, že by sa nenašli chovatelia, čo tomu rozumejú. Tí ale vedia čo majú v chalupe. Týchto psov vo všeobecnosti volajú "Tichá smrť". Kto vymyslel toto meno a kedy, vám nepoviem. Ale určite to vystihol.

Nikdy som sa vážnejšie nezaujímal o toto plemeno a vo svojom vnútri som bol presvedčený, že takého psa nebudem vlastniť. V minulosti ma niekoľkokrát oslovili chlapci s vyholenými hlavami, aby som im pomohol s výcvikom, ale vždy som odmietol, pretože som sa nestotožňoval s názormi majiteľa. Už dopredu som vedel, že pes by mohol byť zneužiteľný. Ako som už spomenul, všetci mali problémy so svojim egom. I keď to boli lukratívne ponuky, vždy som odmietol. Až napokon som stretol Zika.

Prišiel za mnou jeden solventný pán a v aute mal deväťmesačné šteňa pittbula. Psík bol veľmi frustrovaný a zo všetkých strán očakával hrozbu. Tak vydeseného psa mi nevozia ani mestskí policajti. Jeho prvá veta znela: "Je to debil, bojí sa ničoho." Keby mi povedal, že všetkého, tak mu porozumiem hneď. Ale ničoho, to už bola silná káva aj na mňa. Fylozoficky mal pravdu, pretože ten psík sa ozaj bál aj ničoho. Vraj si ho zaobstaral na stráženie objektu a zaplatil za neho nemalú čiastku. Priznám sa, že som spočiatku váhal, pretože som nemal chuť cvičiť tieto plemená. No keď som videl v aute to ustráchané chúďa, tak som neodolal.

Majiteľ ma oboznámil so svojimi požiadavkami a ja som navrhol, aby sa prišiel pozrieť na svojho zverenca o tri týždne. Peniaze za vykonanú prácu neberiem dopredu, ale vždy naznačím koľko to asi bude stáť. Vraj mi dá dvojnásobok, keď uvidí u toho psa agresivitu. S touto vetou sme sa rozišli.

Zika som musel vziať na ruky, pretože nebol schopný pohybu. Začalo doslovné presviedčanie, aby bol vôbec schopný chodiť. Chýbal mu kontakt s ľuďmi a so všetkým živým. Po niekoľkych dňoch začal prejavovať hravosť a mal chuť i aportovať. Tie tri týždne som ho vôbec necvičil. Pozoroval som jeho reakcie a bol rád, že je rád. Majiteľ sa na neho prišiel pozrieť a jeho prvou reakciou bolo, že ho začal okrikovať, pretože mal na sebe oblek za niekoľko tisíc korún. V okamihu som sa dozvedel, koľko mu toho a jeho manželke stihol zdevastovať. Moja práca vyšla takmer navnivoč, pretože Ziko zostal úplne paf. Chúlil sa ku mne a opäť sa začal báť ničoho. Skoro som toho pána prizabil. Po krátkej výmene slovných urážok (začal on) sme sa rozišli.

Po odchode auta s majiteľom Ziko opäť ožil a prejavoval chuť do hry. Od toho dňa začal rešpektovať iba mňa a niekedy prejavil aj odvahu. Samozrejme, keď som bol nablízku. Veľmi mu chýbalo sebavedomie, ktoré mne nechýba a priznám sa, mal by som ho mať pomenej. Začali sme so základným výcvikom. Nikdy predtým som bojové psy necvičil, ale to čo on dokazoval bolo neskutočné. Ten pes poslúchal na moje myšlienky. V tomto momente som stál pred vážnym rozhodnutím. Vždy najskôr naučím psa základnej poslušnosti a po dohode s majiteľom ho podporujem aj v agresivite. Pokiaľ to nie je nutné, tak psa zbytočne nedráždim. U tohoto plemena je veľmi výstižné porekadlo " nedráždiť hada bosou nohou" . Ziko bol práve taký prípad. Už len pri pohľade naňho si veľa ľudí rozmyslí, či ho pohladí. Jednoducho svojim výzorom vzbudzuje rešpekt. Žiaľ, pri poslednom rozhovore s majiteľom utrpelo jeho ego a nereagoval ani na moje telefonické výzvy. Keďže som chlap, ktorý vie dodržať slovo za každých okolností, Zika som naučil strážiť. Veľmi sa mu to páčilo. Zrazu prišiel na to, že je silný a netrvalo dlho bol z neho zabiják. Zadržanie sme skúsili iba raz, aj to s tragickými následkami. Môj figurant, povolaním policajt-psovod si to odskákal s vykĺbeným ramenom. Ešte šťastie, že som ho mal na vodítku.

Po niekoľkonásobnom urgovaní sa naňho prišiel pozrieť i majiteľ. Bol prekvapený tou zmenou a začal pociťovať strach. Pes naňho zaútočil. Za výcvik mi nezaplatil a Zika mi ponechal. Zostal som v rozpakoch, pretože ten pes bol neumiestniteľný do iných rúk. Rešpektuje iba mňa a je postrachom celého okolia. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa náhodou ocitol zoči voči cudziemu človeku. Najviac ma mrzí, že i ja som sa podpísal na jeho charaktere. Keby sa dal vrátiť čas, tak by som to v jeho prípade určite využil a ponechal ho v prítulnom stave. Dnes som presvedčený, že by bol výbornym strážnym psom a nemusel by ani zaštekať. Teraz je chudák odkázany takmer celý deň zotrvať v koterci a púšťam ho iba na noc. Celé hodiny musím počúvať jeho náreky. Najradšej by bol len v mojej prítomnosti, čo je fakticky nemožné. Stále má pocit, že ma musí brániť a jeho láska ku mne je neskutočná. Priznám sa, je mi ho ľúto a neviem vyriešiť jeho problém. Keď si pomyslím, že za všetko môžem iba ja, tak tá ľútosť je dvojnásobná.

Netrvalo dlho a stal sa útulkovou senzáciou. V minulosti nebolo dňa, aby sa niekto na neho neprišiel pozrieť i keď len zo zvedavosti. Dostal som zaňho niekoľko lukratívnych ponúk, ale môj pocit zodpovednosti mi neumožnil, aby som ho predal. Ani jeden zo záujemcov nespĺňal moje požiadavky i keď ponúkané čiastky by mi zabezpečili niekoľkomesačný príjem na prevádzku útulku .

Je tomu viac ako rok, čo bol v meste napadnutý desaťročný chlapec pittbulom. Prvá reakcia ľudí bola taká, že je to Ziko. Mal som z toho veľmi veľa nepríjemností, kým vyplávala pravda na povrch. Po tejto skúsenosti som sa rozhodol, že budem cvičiť ľuďom aj toto plemeno. Psy predsa nemôžu za to, do ktorej rodiny sa dostanú.

V Zikovi vidím určitú paralelu so sebou. Ani ja nemôžem za to, že bývam na Slovensku. Mám nemálo možností, na rozdiel od psov, opustiť túto krajinu. Ale som presvedčený, že raz tá pravda a láska zvíťazí. Záleží len od nás ľudí, ktorým smerom sa bude odvíjať budúcnosť.

diskusia k príbehu