Sú určite medzi vami aj takí, ktorí očakávajú ako budem opisovať neúnosnú situáciu v príjme vianočných darčekov v podobe šteniat. Akosi sa to na Slovensku zakorenilo a ja neviem či žijem úplne niekde inde, no za obdobie našej činnosti sme nezaznamenali žiadny výrazný nárast príjmu šteniat
cez tieto sviatky. Pravdepodobne je Bratislava v tomto smere špecifická, ale my naozaj cez vianočné sviatky problém podobného druhu nemáme. U nás by si TV Markíza ani neškrtla.

Vo fóre som spomenul príchod malého šteniatka deň pred Vianocami. Darí sa mu veľmi dobre a už niekoľko dní prijíma potravu bez pomoci.
O zvieratách toho veľa nenapíšem. Všetko je u nás zdravé, pripravené
aj na krutú zimu, ktorá nie a nie prísť. Možno sa vám bude zdať,
že tento príbeh nepatrí na tieto stránky, pretože nie je o zvieratách,
ale ja si myslím, že by ste si ho mali prečítať. Odohral sa v útulku
a mne čiastočne zmenil život k lepšiemu.

Všetci viete, že naše zariadenie sa stará aj o kone a ku ním neodmysliteľne patrí seno. Máme ho uskladnené v prístreškoch neďaleko areálu. Sú tri. Dva priestranné a vzdušné, no a jeden je stavebná plechová búda, kde uskladňujeme seno najmä v zimných mesiacoch, keď je všade plno snehu a nákladné auto nevyjde
do kopca. Táto búda zohrala v celom tom príbehu dôležitú úlohu. V letných mesiacoch ju využívajú rôzni asociáli k prenocovaniu.
Ja im to umožňujem, pretože by bolo smiešne, keby som zachraňoval zvieratá a nedokázal aspoň takýmto spôsobom pomôcť ľuďom bez strechy nad hlavou. Na zimu však búda zostane opustená a slúži k môjmu účelu. No a čo sa stalo?

V Deň Božieho narodenia v ranných hodinách sa strašne rozštekali psi. Už som si naozaj myslel, že niekto vyvráti moje tvrdenie, že to cez Vianoce nie je tak ako všade prehlasujem, a že mi predsa len niekto prinesie šteňa. Podišiel som k bráne a zbadal som úplne skrehnutého, skrčeného, opitého na mol človeka s ohyzdnou tvárou, plnou chrást v okolí úst a nosa. Proste človek, od ktorého by sa veľmi veľa ľudí odvrátilo s hnusom. Ten človek ma oslovil po mene a pýtal si trochu čaju. Psi sa išli zblázniť. Všetkých, ktorí by mu mohli ublížiť som zavrel a pozval ho dnu. Nie kvôli tomu, že sú Vianoce, ale preto, že som videl, že potrebuje naozaj pomôcť. Čo mi však bolo zvláštne, že ma ten človek pozná po mene. Na otázku odkiaľ prišiel mi odpovedal, že Štedrý večer prespal v tej búde a spoločnosť mu robili len dve fľaše čúča. Vraj aby zabudol a rýchlo zaspal. Ešte zaujímavejšia bola jeho odpoveď, že tam spáva viac ako dva mesiace. Nevedel som si to predstaviť, pretože je to veľmi vlhké prostredie, najmä na jeseň a viem si živo predstaviť v akom stave boli tie paplóny, ktoré som tam dal kedysi na jar. Na moju otázku, odkiaľ ma pozná som očakával jednoduchú odpoveď, pretože ma v Dubnici pozná každý. Ale on mi povedal, že je Peter Masár a ja som si spomenul na moje detstvo. Bol to brat môjho kámoša, s ktorým sme niekoľko rokov účinkovali v kynologickom klube a matne som si spomínal aj na neho. No čo poviete? Ako hlboko dokáže človek klesnúť za pomoci alkoholu. Keďže aj ja nemám najlepšie skúsenosti s týmto mokom a tiež som stál niekoľko krát nad priepasťou beznádeje, podujal som sa mu pomôcť. Dal som mu najesť, spravil pol litra horúceho čaju, dokonca so slivovicou a nechal ho niekoľko hodín v teple. Achim občas privezie celkom dobré veci, tak som mu z nich povyberal niečo teplé na oblečenie, dal zimnú bundu a rukavice. Navrhol som mu, že ak vytriezvie a bude chcieť, môže u mňa zostať. Dal som mu na rozmyslenie jednu noc. Predstavte si, ráno prišiel a hneď pýtal nejakú robotu. Trvalo to takmer dva dni, kým sa dal do poriadku, osprchoval a napravil pokazený žalúdok. Dnes je z neho nenahraditeľný pomocník, vďačný za každé vľúdne slovo a teplo. Nechcem rozoberať ako sa môže človek, celkom vzdelaný dostať do takýchto problémov. Vo veľkej miere si za všetko môže sám, ale sú situácie, kedy to až tak nie je pravda. To je prípad Petra, ktorý sa v živote takmer výlučne stretával s podvodom. Neviem dokedy mu to vydrží, pretože nie je prvý komu som ponúkol šancu a nezvládol situáciu, ale podľa všetkého je naozaj odhodlaný popasovať sa s osudom. Je medzi nami aj krehká väzba z detstva a v neposlednej miere aj jeho vzťah ku zvieratám. Ak by vydržal, bude pre mňa naozajstným Vianočným darčekom. Dobrovoľníkov máme tak akurát, ale sú to výlučne ženy. Konečne by som si po odchode Jozefa mohol poriadne oddýchnuť. Za posledné dni som jeho prítomnosť naozaj pocítil. Keby sa rozhodol hneď odísť, tieto sviatky som si naozaj oddýchol a načerpal nových síl. Musím však zdôrazniť, že nie len kvôli nemu. Už som vám spomínal, že sme získali dvoch poníkov a staršia kobylka plní pre nás nenahraditeľnú funkciu a odbremenila nás od veľmi ťažkej manuálnej práce. Je to najmenší z tých 13 koní, ale jediný ktorý pracuje.

Čo dodať na záver? Neočakávam od neho žiadnu vďaku, pretože viem ako veriaci človek, že som v prvom rade poslúžil Jemu. V Biblii je jasne napísané: Čokoľvek urobíte im, ako keby ste urobili mne...

diskusia k príbehu