Bol som malé šteniatko amerického pittbullterriéra. Býval som s mojou mamou a súrodencami v špinavej a polorozpadnutej búde, za veľkým starým domom. Raz za pár dní prišiel za nami pán, resp. majiteľ a nalial nám do hrnca jedlo, ktoré bolo však stuhnuté na kosť a pripomínalo dvojtýždňové zvyšky neidentifikova-teľného obedu. Vonku mrzlo a pravdupovediac, aj v našej búde. Moji bratčekovia a sestričky umierali z nedostatku potravy alebo umrzli. Za pár dní som tam ostal sám. Celkom sám, lebo prišiel ten veľký a čudný človek, ktorý nám nosil potravu a odviedol moju mamu niekam preč. Hovoril len niečo také, že je už stará a šteniatka už odchovala, už ju zbytočne chovať. Ja som tomu nerozumel, pochopil som, až keď som počul tiché, posledné zakňučanie mojej matky.
A potom mi bola ešte väčšia zima, lebo tam už nebol ten teplý kožuch, plný lásky a porozumenia. Veľmi som sa čudoval pánovi, ktorý vyzeral akoby sa tešil z toho, že som tu ostal len ja.
Čas bežal a ja som prezmenu začal priberať. Dostával som každý deň surové mäso. A za taký mesiac mi pán už nedával ani to mäso, ktoré mi tak chutilo, len mi pravidelne, dva razy denne hodil do búdy myš alebo potkana. Najprv som nechápal čo mám s nimi robiť, ale pochopil som hneď čo sa mi prvý potkan zakusol do nohy. Tak som zasa kusol ja do neho, ale po tom sa už nepohol. Môj vrodený inštinkt mi vtlačil do hlavy skutočnosť, že potkan je mŕtvy a pripravený na zožratie. Tak som ho teda zožral. A tá chuť bola ešte lepšia, než mäso ktoré mi nosil pán predtým. Postupne zväčšoval veľkosť mojej potravy, cez mačky až po psov, menších odomňa.
Časom som vyrástol na krásneho mladého pittbulla. Chodil som čoraz ďalej a ďalej od búdy, až som sa stal pánom dvora. Dokázal som zahnať nejedného psa väčšieho ako som bol ja sám. Pán bol veľmi spokojný. Učil ma poslúchať, a to nielen základné povely, ale aj zvláštnejšie veci ako napr. chyť, trhaj, zažeň, a ten najdrsnejší a pre pána najpodstatnejší povel – zabi. A učil ma tvrdo, taktikou: splníš príkaz alebo dostaneš. Po ukončení dlhého a ťažkého výcviku mal zo mňa pán čo chcel – nie psa, ale krvilačnú beštiu. Bol som mladý a silný King of death – ako ma pán volal.
Jedného júnového dňa mi pán dal vybíjaný obojok (tvrdil, že tak budem vyzerať drsnejšie a hrôzostrašnejšie), naložil ma do klietky a klietku do auta. Išli sme asi pol hodiny. Keď sme zastali, pán vystúpil z auta a išiel za nejakými ľuďmi, s ktorými sa chvíľu rozprával a potom prišli za mnou a zobrali ma aj s klietkov do budovy, ktora pripomínala starú továreň. Tam som uvidel niečo čo som v živote nevidel. Miestnosť bola plná psov v klietkach, ktorý na seba zúrivo vrčali a štekali. Bolo tam veľa pittbullterriérov, stafordšírskych bullterriérov, bullterriérov, dva bulldogy a jeden pes, ktorý silne pripomínal kríženca vlka. A okrem toho tam bolo veľmi veľa ľudí, ktorí sa prechádzali pomedzi klietky a dráždili psov. Aj mňa dráždil môj pán – štuchal do mňa železnou palicou, ktorou som dostával malé elektrické šoky. A zasa mu zámer vyšiel, bol som rozzúrený ako býk na toreádorskom zápase. Počul som však aj dačo iné ako smiech pána, boli to útržky rozhovorov, napr:“stávkuje sa pri aréne” alebo “tento to určite vyhrá”. Ja som im žiaľ nerozumel, predsa som len pes, no zato som cítiľ, že sa tu deje niečo veľké. Po dlhšom čase, ktorý odhadujem na dve až tri hodiny, sa všetci ľudia niekam vyparili. Prichádzali už len po menších skupinkách, a vždy odviedli dvoch psov.
A nakoniec, keď sme ostali už len dvaja, si prišli aj po nás. Dali nás do dákej “jamy”, kde nás konečne vypustili z klietok. Ja som nevedel čo mám robiť, a tá chvíľka nevedomosti ma vyšla draho. Druhý pes na mňa bleskurýchlo zaútočil. Bol to tvrdý boj. Schytal som veľa uhryznutí, ale môj súper ešte viac. Niekto z davu zapískal. Môj súper sa obzrel, a v tom zlomku sekundy som sa na neho vrhol a prekusol mu krčnú tepnu. V tej chvíli som cítil, že som výťaz. Môj protivník ticho a smutne zaskučal a skonal. Dav vrieskal a pískal. Môj pán, si po mňa prišiel a prvý raz v mojom živote ma pochválil. Doma mi ošetril rany.
A odvtedy som vyhrával jeden zápas za druhým. Ľudia ma začali volať Neporazitelný Kráľ. Bojoval som so šampiónmi, aj s mladými psami. Plamená to boli tiež rôzne. Môj pán bol na mňa hrdý. Takto som zostarol.
Bojovalo sa mi čoraz ťažšie a ťažšie. Ale neprehrával som. Stále som bol víťaz a šampión.
Jedného dňa som, ako zvyčajne išel do arény. Mal som bojovať s mladým psom a bol to pes, ktorého otca som videl na mojom prvom zápase, kríženec vlka, a jeho matka bola čistá vlčica.
Bol to najťažší zápas môjho života. Protivník bol mladý, plný sily a energie. Bol prefíkaný ako líška. Raz bol tam, raz tu. Vôbec som mu nestíhal čeliť, bol som priveľmi dohryzený. Súper ma zakusol priamo do krku. A vtedy som cíti, že som prvý raz vo svojom živote porazený. Pochopil som, ako sa cítil môj prvý súper keď zaskučal. Ale najviac som bol sklamaný z reči môjho pána, ktorému som tak veril: “nič to, zoženim ďalšieho šampióna.” Umrel som porazený, sklamaný a zradený svojím bohom.